Traja úprimní muži, ktorí hľadali pravdu

„ČO JE pravda?“ Túto otázku položil Ježišovi v prvom storočí Pontský Pilát, správca Judey. (Ján 18:38) Pilát nechcel vedieť odpoveď na túto otázku. Skôr ňou dal najavo svoj skeptický a cynický postoj k pravde. Pre Piláta bola pravda vecou osobného výberu alebo výchovy. Zjavne bol presvedčený, že nejestvuje spôsob, ako zistiť, čo je skutočne pravda. Mnohí ľudia to dnes vnímajú rovnako.

Pred dilemou, čo je vlastne pravda, stáli aj veriaci Európania v 16. storočí. Európou sa nezadržateľne šírila reformácia, ktorá spochybňovala cirkevné dogmy, v ktorých ľudia vyrastali, napríklad že pápež je najvyššou autoritou. Čomu mali ľudia veriť? Ako mohli zistiť, čo je naozaj pravda?

V tomto období žili aj traja muži — a určite neboli sami —, ktorí boli rozhodnutí nájsť pravdu.a Čo im pomohlo odlíšiť pravdu od lží? A k čomu dospeli? Pozrime sa na to bližšie.

„NECH JE... VŽDY NAJVYŠŠOU AUTORITOU BIBLIA“

Jedným z nich bol Wolfgang Capito. Bol to hlboko veriaci mladý muž, ktorý študoval medicínu, právo a teológiu. V roku 1512 sa stal farským kňazom a neskôr kaplánom mohučského arcibiskupa.

Spočiatku sa Capito snažil krotiť zápal reformátorov šíriacich náuky, ktoré boli v rozpore s katolíckymi dogmami. No zanedlho sa aj on sám postavil na stranu reformácie. Čo ho k tomu podnietilo? Historik James Kittelson napísal, že Capito bol presvedčený, že „najlepší podklad na posúdenie toho, čo [reformátori] učia, je Biblia, lebo iba tá je istá“. Keď Capito preskúmal učenie reformátorov vo svetle Biblie, prišiel k záveru, že cirkevné náuky o transsubstanciácii a o uctievaní svätých sú nebiblické. (Pozri rámček „Starostlivo skúmali Písma, či je to tak“.) V roku 1523 sa vzdal svojho váženého postavenia u arcibiskupa a usadil sa v Štrasburgu, ktorý bol v tom čase centrom reformácie.

V Capitovom dome v Štrasburgu sa stretávali náboženskí disidenti a nepochybne rozoberali mnohé náboženské témy a učenie Biblie. Hoci mnohí reformátori sa stále zastávali náuky o Trojici, v knihe The Radical Reformation (Radikálna reformácia) sa píše, že v Capitových písomnostiach cítiť „zdržanlivosť v súvislosti s náukou o Trojici“. Prečo? Na Capita zapôsobili biblické texty, ktorými španielsky teológ Michael Servet vyvracal náuku o Trojici.b

Capito si uvedomoval, že popieranie Trojice by ho mohlo stáť život, a tak bol opatrný vo vyjadrovaní svojich názorov. Z jeho písomností však možno vybadať, že spochybňoval náuku o Trojici ešte predtým, než sa stretol so Servetom. Jeden katolícky kňaz neskôr napísal, že Capito a jeho spoločníci „sa podujali v súkromí a svojvoľne diskutovať o najhlbších tajomstvách cirkvi; [a] zavrhli Najsvätejšiu Trojicu“. O sto rokov bol Capito na prvom mieste v zozname popredných antitrinitárov.

Capito veril, že zdrojom pravdy je Biblia. Povedal: „Nech je v teológii vždy najvyššou autoritou Biblia a Kristov zákon.“ Podľa Jamesa Kittelsona „[Capito] tvrdil, že najväčšia chyba teologických učencov spočívala v tom, že opomínali Písmo“.

Rovnakú túžbu dozvedieť sa pravdu z Božieho Slova mal aj ďalší mladý muž, ktorý v roku 1526 nejaký čas býval u Capita. Volal sa Martin Cellarius.

„POZNANIE O PRAVOM BOHU“

Martin Cellarius, známy aj ako Martin Borrhaus, sa narodil v roku 1499 v Nemecku. Študoval teológiu a filozofiu a neskôr prijal miesto učiteľa vo Wittenbergu. Keďže toto mesto bolo kolískou reformácie, zakrátko sa dostal do kontaktu s Martinom Lutherom a ďalšími reformátormi. Čo pomohlo Cellariovi odlíšiť biblickú pravdu od ľudských náuk?

Podľa knihy Teaching the Reformation (Výučba reformácie) Cellarius veril, že pravé poznanie je výsledkom „usilovného čítania Biblie, častého vzájomného porovnávania biblických textov a modlitieb spojených s pokáním“. Čo Cellarius zistil vďaka svojmu štúdiu Biblie?

V júli 1527 Cellarius publikoval svoje závery v knihe De operibus Dei (O Božích dielach). V nej napísal, že cirkevné sviatosti, ako je eucharistia, počas ktorej dochádza k transsubstanciácii, majú len symbolický význam. Dr. Robin Barnes napísal, že Cellarius vo svojej knihe okrem iného „predložil svoj výklad biblických proroctiev, v ktorom uviedol, že príde obdobie pohrôm a utrpenia, po ktorom nastane obdobie celosvetovej obnovy a radosti“. (2. Petra 3:10–13)

Zvlášť zaujímavé sú Cellariove poznámky o podstate Ježiša Krista. Hoci sa priamo nestaval proti Trojici, robil rozdiel medzi „Nebeským Otcom“ a „jeho Synom Ježišom Kristom“. Napísal tiež, že Ježiš je jedným z mnohých bohov a synov všemohúceho Boha. (Ján 10:34, 35)

Profesor Robert Wallace vydal v roku 1850 dielo Antitrinitarian Biography (Biografia antitrinitárov), v ktorom uviedol, že v Cellariových písomnostiach sa neodrážajú ortodoxné trinitárske názory zaužívané v 16. storočí.c Viacerí učenci sa preto zhodujú v tom, že Cellarius zavrhol Trojicu. Profesor Wallace o Cellariovi napísal, že bol jedným z Božích nástrojov „na vštepovanie poznania o pravom Bohu a o Kristovi“.

NÁDEJ NA OBNOVU

Približne v roku 1527 sa do Wittenbergu presťahoval aj Johannes Campanus, ktorý je považovaný za jedného z najväčších učencov svojej doby. Hoci bol v centre náboženskej reformy, časom prestal súhlasiť s učením Martina Luthera. Prečo?

Campanus nesúhlasil s myšlienkou transsubstanciácie a konsubstanciácie.d Profesor André Séguenny uviedol, že Campanus veril, že „Chlieb vo svojej podstate zostáva stále chlebom, ale ako sviatosť symbolizuje telo Kristovo“. Keď sa tieto otázky rozoberali v roku 1529 na rozprave v Marburgu, Campanovi nebolo dovolené, aby ukázal, k akým záverom dospel na základe štúdia Písma. Odvtedy sa mu ostatní reformátori vo Wittenbergu vyhýbali.

Reformátorov však najviac rozhnevalo to, čo Campanus učil o Otcovi, Synovi a svätom duchu. V roku 1532 Campanus vydal knihu Restitution (Obnova), v ktorej vysvetlil, že Ježiš a Otec sú dve rôzne osoby. Napísal, že Otec a Syn „sú jedno“ v tom zmysle, ako sú manžel a manželka „jedno telo“, čiže sú zjednotení, ale stále sú to dve osoby. (Ján 10:30; Matúš 19:5) Campanus poznamenal, že Biblia používa podobný obraz na opis nadradeného postavenia Otca nad Synom: „Hlavou ženy je muž a hlavou Krista Boh.“ ​(1. Korinťanom 11:3, Ekumenický preklad)

A čo učil o svätom duchu? Campanus sa aj v tomto prípade odvolával na Bibliu. Napísal: „Zo žiadneho biblického textu nevyplýva, že Duch Svätý je tretia osoba... Božieho ducha treba chápať ako činnú silu, prostredníctvom ktorej Boh všetko pripravuje a vykonáva.“ ​(1. Mojžišova 1:2)

Luther nazval Campana rúhačom a nepriateľom Božieho Syna. Iný reformátor dokonca žiadal, aby ho popravili. Ale Campanus sa nedal zastrašiť. Kniha The Radical Reformation uvádza: „Campanus bol presvedčený, že odchýlenie sa od pôvodného apoštolského a biblického chápania Ježišovej podstaty malo za následok pád Cirkvi.“

Campanus nikdy nemal v úmysle založiť nejakú náboženskú skupinu. A povedal, že pravdu nenašiel ani „medzi sektami a všetkými heretikmi“. Preto dúfal, že pravé kresťanské učenie obnoví samotná katolícka cirkev. No katolícka cirkev ho nakoniec dala zatknúť a vo väzení strávil možno až 20 rokov. Historici sa domnievajú, že zomrel asi v roku 1575.

„UISTITE SA O VŠETKOM“

Vďaka usilovnému štúdiu Biblie boli Capito, Cellarius, Campanus a ďalší schopní odlíšiť pravdu od náboženských omylov. Hoci nie všetky závery, ku ktorým dospeli, boli v úplnom súlade s biblickým učením, títo muži pokorne skúmali Písmo a cenili si pravdy, ktoré našli.

Apoštol Pavol nabádal spolukresťanov: „Uistite sa o všetkom, pevne sa držte toho, čo je znamenité.“ ​(1. Tesaloničanom 5:21) Pri hľadaní pravdy vám môže pomôcť kniha s výstižným názvom Čo učí Biblia?, ktorú vydali Jehovovi svedkovia.