‚Je to len prechodné!‘ — môj život s chorobou obličiek

Ten deň začiatkom januára 1980 si doteraz pamätám, akoby to bolo včera. Mama ma požiadala, aby som zašiel do obchodu a kúpil bochník chleba, ale ako som odchádzal z domu, zazvonil telefón. Volal môj lekár, aby oznámil výsledky mojich laboratórnych testov. Mame zrazu vyhŕkli slzy. Medzi vzlykmi mi povedala zlú správu. Zlyhávajú mi obličky. Obličky mi budú fungovať ešte rok, najviac dva. Lekár mal pravdu — o rok som bol odkázaný na dialýzu.

NARODIL som sa 20. mája 1961 ako prvé zo šiestich detí. Keď som mal asi šesť mesiacov, mama spozorovala v moči na mojej plienke krv. Po obsiahlych testoch bol môj stav diagnostikovaný ako Alportov syndróm, zriedkavá vrodená chyba. Z neznámych dôvodov mužom, ktorí majú túto chorobu, často po čase zlyhávajú obličky. Mojim rodičom ani mne to nepovedali, takže som si s chorobou obličiek nerobil starosti.

Potom, v lete 1979, som si všimol, že môj dych má ráno čpavkový zápach. V skutočnosti som tomu nevenoval veľkú pozornosť, ale potom som sa začal cítiť unavený. Myslel som si, že len nie som vo forme, takže som nad tým mávol rukou. V decembri som bol na každoročnej prehliadke a v januári som dostal spomínaný telefonát.

Ako som šiel autom do obchodu — veď moja mama ešte stále potrebovala chlieb — bol som veľmi rozrušený. Nemohol som uveriť, že sa to stalo práve mne. „Mám len 18 rokov!“ nariekal som. Zišiel som na okraj vozovky a zastavil som. Začal som si uvedomovať vážnosť toho, čo sa práve stalo.

„Prečo práve ja?“

Ako som stál na okraji cesty, začal som plakať. So slzami, ktoré mi stekali po tvári, som vyhŕkol: „Prečo ja, Bože? Prečo práve ja? Prosím, nedovoľ, aby moje obličky zlyhali!“

V roku 1980, ako plynuli mesiace, som sa cítil viac a viac chorý a moje modlitby boli čoraz zúfalejšie a plné sĺz. Koncom roka som prechodne upadal do bezvedomia a často som vracal, pretože sa mi v krvi nahromadili jedovaté odpadové látky, ktoré moje zlyhávajúce obličky neodstránili. V novembri som posledný raz išiel s niekoľkými priateľmi na výlet stanovať. Ale bol som taký chorý, že som mal zimnicu a celý víkend som presedel v aute. Nech som robil čokoľvek, nemohol som sa zohriať. Napokon v januári 1981 sa stalo to, čomu som sa nemohol vyhnúť — moje obličky úplne zlyhali. Znamenalo to začať s dialýzou, alebo zomrieť.

Život závislý od dialýzy

Niekoľko mesiacov predtým mi náš rodinný lekár povedal o novom spôsobe dialýzy bez použitia ihiel, pričom sa krv čistí vnútri tela. Tento postup je známy ako peritoneálna dialýza (PD). To ma hneď zaujalo, pretože mám silnú averziu k ihlám. Tento spôsob sa stal pre niektorých pacientov liečených dialýzou možnou alternatívou.

Je úžasné, že naše telo má blanu, ktorá môže pracovať ako umelá oblička. Pobrušnica — hladká priesvitná blana vystielajúca tráviace orgány — môže byť použitá ako filter na prečistenie krvi. Vnútorná strana tejto blany ohraničuje priestor nazývaný pobrušnicová dutina. Pobrušnica je ako vyfučané vrecko vložené medzi jednotlivé orgány v bruchu.

PD pracuje nasledovne: Do pobrušnicovej dutiny sa cez katéter (rúrku), ktorý je chirurgicky implantovaný do dolnej časti brucha, vpustí špeciálna dialyzačná tekutina. Tekutina obsahuje dextrózu a prostredníctvom osmózy sa odpadové látky a nadbytočné tekutiny dostávajú z krvi cez pobrušnicu do dialyzačnej tekutiny, ktorá je v pobrušnicovej dutine. Odpadové látky, ktoré by boli normálne vylúčené ako moč, sú teraz v dialyzačnej tekutine (v dextróze). Štyrikrát za deň musíte tekutinu vymeniť — vypustiť použitú a potom naplniť dutinu novou tekutinou. Výmena trvá celkove asi 45 minút. Je to ako výmena oleja — vypustenie starého a nahradenie novým, čo predlžuje váš život a pomáha telu hladko pracovať!

Začiatkom januára 1981 som si dal implantovať do dolnej časti pravej strany brucha potrebný katéter. Potom som prešiel dvojtýždňovým školením, ako postupovať pri tejto procedúre. Ak sa nepostupuje správne, ak nie je dodržaný prísne sterilný spôsob, pacient môže dostať peritonitídu — vážnu a potenciálne smrteľnú infekciu pobrušnice.

V lete 1981, asi šesť mesiacov po tom, ako som začal s PD, dostali moji rodičia ďalší telefonát, ktorý mal mať na môj život veľký vplyv.

Hľadanie novej obličky

Od januára 1981 som bol na celoštátnom zozname čakateľov na transplantáciu obličky.a Dúfal som, že po transplantácii bude môj život opäť taký, aký bol. Nemal som ani poňatia o tom, čo ma čaká!

V polovici augusta nás telefonicky informovali, že darca sa našiel. Keď som sa asi o desiatej večer dostal do nemocnice, zobrali mi vzorky krvi, aby sa uistili, či som vhodný pre daný transplantát. Obličku poskytla rodina mladého muža, ktorý zomrel pri nehode skoršie v ten deň.

Operácia bola naplánovaná na nasledujúce ráno. Skôr ako mohla byť operácia vykonaná, musela byť vyriešená závažná otázka, pretože som Jehovov svedok a moje biblicky školené svedomie mi nedovoľuje prijať transfúziu krvi. (Skutky 15:28, 29) V tú prvú noc sa prišiel na mňa pozrieť anestéziológ. Naliehal na mňa, aby som súhlasil, že krv bude v operačnej sále k dispozícii len pre každý prípad. Povedal som, nie.

„Čo chcete, aby som urobil, ak sa niečo nepodarí? Mám vás nechať zomrieť?“ pýtal sa.

„Urobte hocičo iné, ale nedajte mi žiadnu krv, nech sa deje čokoľvek.“

Keď odišiel, prišli chirurgovia. Rozoberal som s nimi tú istú otázku a na moju veľkú úľavu súhlasili, že budú operovať bez krvi.

Triapolhodinová operácia prebehla hladko. Chirurg povedal, že som stratil len veľmi málo krvi. Keď som sa na pooperačnej izbe prebudil, prepadli ma tri veci — hlad a smäd, a potom bolesť! Ale všetko toto ustúpilo do pozadia, keď som zbadal na dlážke vrecko naplnené ružovo-žltou tekutinou. Bol to moč z mojej novej obličky. Konečne som produkoval moč! Keď mi odstránili z močového mechúra cievku a bol som schopný močiť ako ostatní, bol som veľmi šťastný.

Moja radosť však netrvala dlho. O dva dni som dostal skľučujúcu správu — moja nová oblička nepracuje. Musím pokračovať s dialýzou v nádeji, že to poskytne novej obličke čas, aby začala pracovať. Niekoľko týždňov som pokračoval v dialýze.

Bola polovica septembra a v nemocnici som bol už takmer mesiac. Nemocnica bola 80 kilometrov od nášho domu, takže pre mojich kresťanských bratov a sestry bolo ťažké navštevovať ma. Môj zbor mi veľmi chýbal. Dostával som na kazetách nahrávky zborových zhromaždení, ale keď som ich počúval, sťahovalo sa mi hrdlo. Veľa hodín samoty som strávil rozprávaním sa s Jehovom Bohom v modlitbe; žiadal som ho o silu naďalej vytrvávať. Vtedy som ešte nevedel, že predo mnou ležia ešte ťažšie skúšky.

Nebojím sa zomrieť

Od transplantácie ubehlo šesť dlhých týždňov a teraz bolo bolestne jasné, že moje telo obličku odmietlo. Brucho som mal neprirodzene napuchnuté; lekári mi hovorili, že neprijatú obličku budú musieť vybrať. Znovu vznikla otázka o krvi. Lekári mi vysvetlili, že tentoraz bude operácia ešte závažnejšia, pretože mám veľmi zlý krvný obraz. Trpezlivo, ale pevne som vysvetlil svoje stanovisko založené na Biblii a oni nakoniec súhlasili, že urobia operáciu bez krvi.b

Po operácii to šlo rapídne k horšiemu. Kým som bol na pooperačnej izbe, pľúca sa mi začali napĺňať tekutinou. Po celonočnej intenzívnej dialýze som bol na tom trochu lepšie. Ale o dva dni sa mi pľúca naplnili znovu. Nasledovala ďalšia noc s dialýzou. Veľa si z tej noci nepamätám, ale pamätám si, ako mi otec, ktorý bol pri mne, hovoril: „Ešte raz sa nadýchni, Lee! Prosím. Zvládneš to! Ešte jeden nádych. To je ono, dýchaj ďalej!“ Bol som taký unavený, unavenejší ako kedykoľvek predtým. Chcel som len, aby som to mal už za sebou a aby som sa prebudil v Božom novom svete. Nebál som sa zomrieť. — Zjavenie 21:3, 4.

Nasledujúce ráno bol môj stav vážny. Hematokritovú hodnotu červených krviniek v krvi som mal iba 7,3 — normálne je viac ako 40! Vzhľadom na môj stav lekári neboli optimistickí. Opakovane sa snažili dosiahnuť, aby som prijal transfúziu krvi, ktorá bola podľa nich pre moje zotavenie životne dôležitá.

Bol som preložený na oddelenie intenzívnej starostlivosti a vtedy mi hematokritová hodnota klesla na 6,9. Ale s pomocou mojej mamy sa mi hematokritová hodnota začala pomaly zvyšovať. Doma v mixéri pripravovala nápoje z potravín s vysokým obsahom železa a nosila mi ich. Dokonca ich pila so mnou, aby ma povzbudila. Materinská láska k deťom je niečo úžasné.

Keď ma v polovici novembra prepustili z nemocnice, mal som hematokritovú hodnotu 11. Začiatkom roku 1987 som začal užívať EPO (erytropoetín) a syntetické hormóny, ktoré podnecujú kostnú dreň, aby do krvného obehu vyplavovala nové červené krvinky, a teraz mám hematrokritovú hodnotu okolo 33.c

‚Je to len dočasné, Lee!‘

V rokoch 1984, 1988, 1990, 1993, 1995 a 1996 som podstúpil ďalšie ťažké operácie — všetky v dôsledku zlyhávania mojich obličiek. Počas týchto mnohých rokov života s chorobou obličiek ma udržiavala jedna myšlienka: ‚Je to len dočasné.‘ Bez ohľadu na to, aké máme problémy, fyzické či iné, pod Božím Kráľovstvom v prichádzajúcom novom svete budú vyriešené. (Matúš 6:9, 10) Kedykoľvek stojím pred novým problémom a začnem sa cítiť skľúčený, poviem si len: ‚Je to len dočasné, Lee!‘, a to mi pomôže opäť mať na veci správny pohľad. — Porovnaj 2. Korinťanom 4:17, 18.

Najväčšie prekvapenie pre mňa skrýval rok 1986 — oženil som sa. Myslel som si, že sa nikdy neožením. ‚Kto by si ma vôbec niekedy chcel vziať?‘ uvažoval som. Ale potom prišla Kimberly. Videla človeka, akým som vnútri, nie toho, ktorý zvonku chradne. Chápala tiež, že môj stav je len dočasný.

S Kimberly sme sa vzali 21. júna 1986 v miestnej sále Kráľovstva v Pleasantone (Kalifornia). Rozhodli sme sa, že nebudeme mať deti, pretože moja choroba je dedičná. Ale možno aj to je len dočasné. Ak to bude Jehovova vôľa, v Božom novom svete by sme radi mali deti.

Mám výsadu slúžiť ako starší v zbore Highland Oaks v Kalifornii a Kimberly slúži ako evanjelistka celým časom. Skúška v roku 1981 mala na moje telo zhubné účinky, takže mi zostalo len málo energie. Odvtedy sa mierna forma Alportovho syndrómu vyvinula u mojej sestry a dvom mojim bratom, ktorí majú túto chorobu, zlyhali obličky a sú na dialýze. Moji ďalší dvaja bratia sú úplne zdraví.

Pokračujem s peritoneálnou dialýzou a som vďačný za pohyblivosť, ktorú mi to umožňuje. Pozerám sa do budúcnosti s nádejou a dôverou, pretože, koniec koncov, dnešné problémy — vrátane choroby obličiek — sú len dočasné. — Rozprával Lee Cordaway, ktorý zomrel skôr, než bol tento článok vytlačený.

Časopis Prebuďte sa! neodporúča žiadnu konkrétnu metódu liečby. Tento článok nebol určený na to, aby odrádzal od iných foriem liečby, napríklad od hemodialýzy. Každá metóda má svoje klady aj zápory a každý jednotlivec musí v tom, ktorú metódu využije, urobiť rozhodnutie podľa vlastného svedomia.

[Poznámky pod čiarou]

[Nákres na strane 13]

Ako pracuje peritoneálna dialýza

Pečeň

Výbežky tenkého čreva

Katéter (vpúšťa sa ním čistý roztok; vypúšťa sa ním starý roztok)

Pobrušnica

Pobrušnicová dutina

Močový mechúr

[Obrázok na strane 12]

S manželkou Kimberly