Životný príbeh

Som vďačná za svoje drahocenné spomienky!

ROZPRÁVA DRUSILLA CAINOVÁ

Bol rok 1933 a ja som sa práve vydala za Zanoaha Caina, ktorý bol tak ako ja kolportérom — evanjelistom celým časom. Bola som nesmierne vzrušená a mala som v úmysle pripojiť sa k svojmu manželovi v jeho pridelení, lenže na to som potrebovala bicykel, čo bol vtedy luxus, ktorý som si dovtedy nikdy nemohla dopriať, pretože obdobie veľkej hospodárskej krízy bolo veľmi ťažké. Čo som mohla robiť?

KEĎ sa moji švagrovia dozvedeli o mojom probléme, prehľadali miestne smetiská a pokúsili sa nájsť staré časti z bicyklov, aby mohli pre mňa jeden poskladať. Nakoniec sa im to podarilo a bicykel fungoval! Hneď ako som sa naučila jazdiť na bicykli, vydali sme sa so Zanoahom na cestu a veselo sme prechádzali anglickými grófstvami Worcester a Hereford, pričom sme zvestovali každému, koho sme stretli.

Vtedy som si ešte neuvedomovala, že tento malý krôčik viery povedie k životu naplnenému bohatými spomienkami. Duchovný základ v mojom živote však položili moji drahí rodičia.

Ťažké obdobie Veľkej vojny

Narodila som sa v decembri roku 1909. Krátko potom moja mama dostala knihu Božský plán vekov a v roku 1914 ma moji rodičia zobrali do mesta Oldham v Lancashire na „Fotodrámu Stvorenie“. (Knihu vydala a fotodrámu vyrobila skupina teraz známa ako Jehovovi svedkovia.) Aj keď som bola malá, živo si spomínam, ako som pri návrate domov skákala od radosti z toho, čo som videla! Frank Heeley začal potom viesť biblickú študijnú skupinu v Rochdale, v meste, kde sme bývali. Návštevy týchto zhromaždení nám ako rodine pomohli rozvíjať si porozumenie Písiem.

V tom istom roku však narušilo náš pokoj vypuknutie Veľkej vojny, alebo ako ju nazývame teraz, prvej svetovej vojny. Môj otec bol povolaný do armády, ale zaujal neutrálny postoj. Na súde bol označený za „veľmi cnostného muža“ a miestne noviny uviedli, že niekoľko listov predkladalo „výroky gentlemanov, podľa ktorých je úprimný vo svojom odpore vziať do rúk zbraň“.

No namiesto toho, aby bol môj otec úplne oslobodený od vojenskej povinnosti, zaznamenali si ho len ako oslobodeného „od bojovej služby“. Okamžite sa stal predmetom posmechu a s ním i ja a moja mama. Časom bolo jeho zaradenie opätovne preskúmané a dostal pridelenie pracovať v poľnohospodárstve. Niektorí farmári však využili situáciu a platili mu málo alebo vôbec nič. Moja mama začala pracovať, aby finančne podporila našu rodinu — za málo peňazí drela v súkromnej práčovni. Teraz však vidím, akou posilou bolo pre mňa prežiť dievčenské roky tým, že som musela prekonávať takéto náročné podmienky; pomohlo mi to totiž ceniť si dôležitejšie duchovné veci.

Malé začiatky

Daniel Hughes, zanietený bádateľ Biblie, sa čoskoro stal súčasťou nášho života. Bol baníkom v uhoľnej bani v dedine Ruabon, ktorá bola vzdialená asi 20 kilometrov od mesta Oswestry, kam sme sa presťahovali. Strýko Dan, ako som ho volala, bol v kontakte s našou rodinou, a kedykoľvek nás navštívil, vždy hovoril o biblických veciach. Nikdy sa nezapájal do klebetenia. V roku 1920 bola v Oswestry zriadená biblická študijná skupina a v roku 1921 mi dal strýko Dan knihu Harfa Božia. Cenila som si ju preto, lebo mi veľmi uľahčovala pochopiť biblické náuky.

Bol tu tiež Pryce Hughes,a ktorý sa neskôr stal predsedajúcim služobníkom londýnskej kancelárie odbočky Jehovových svedkov. Býval s rodinou v neďalekom Bronygarthe pri waleskej hranici a jeho sestra Cissie sa stala blízkou priateľkou mojej mamy.

Spomínam si na to vzrušenie v roku 1922, keď prišla výzva, aby sme ‚zvestovali Kráľa a jeho kráľovstvo‘. Počas rokov, ktoré nasledovali, som sa dychtivo zapájala do rozširovania zvláštnych traktátov, najmä traktátu Obvinenie duchovných v roku 1924, hoci vtedy som ešte chodila do školy. Keď sa spätne pozerám na to desaťročie, bolo pre mňa veľkou výsadou, že som sa mohla stretávať s toľkými vernými bratmi a sestrami — medzi inými s Maud Clarkovoub a jej spoločníčkou Mary Grantovou,c Edgarom Clayom,d Robertom Hadlingtonom, Katy Robertsovou, Edwinom Skinnerom,e ako aj s Percym Chapmanom a Jackom Nathanom,f ktorí odišli do Kanady, aby tam podporili dielo.

Biblická prednáška „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“ sa preukázala ako časové svedectvo v našom rozľahlom obvode. Dňa 14. mája 1922 prišiel z Liverpoolu Stanley Rogers, príbuzný Prycea Hughesa, ktorý predniesol túto prednášku v Chirku, dedine na sever od nášho mesta, a potom v ten istý večer v premietacej sále v Oswestry. Ešte stále mám jeden z letákov, ktoré boli vytlačené zvlášť na túto príležitosť. Počas celého tohto obdobia bola naša malá skupina neustále posilňovaná návštevami troch cestujúcich dozorcov alebo pútnikov, ako sme ich nazývali — Herberta Seniora, Alberta Lloyda a Johna Blaneyho.

Čas rozhodnutia

V roku 1929 som sa rozhodla dať sa pokrstiť. Vtedy som mala 19 rokov a v tom čase som stála pred svojou prvou skutočnou skúškou. Spoznala som mladého muža, ktorý mal otca politika. Vzájomne sme sa priťahovali a on navrhol, aby sme sa vzali. Rok predtým vyšla kniha Vláda, a tak som ju dala aj jemu. Ale čoskoro sa stalo zjavným, že on nemá žiaden záujem o nebeskú vládu, čo bolo hlavným námetom tejto knihy. A zo svojho štúdia som vedela, že Izraelitom v staroveku bolo nariadené, aby sa nespriaznili s neveriacimi sobášom, a že tá istá zásada platí aj pre kresťanov. Preto aj keď to bolo ťažké, odmietla som jeho návrh. — 5. Mojžišova 7:3; 2. Korinťanom 6:14.

Silu som čerpala zo slov apoštola Pavla: „Nevzdávajme sa... v konaní toho, čo je znamenité, lebo v patričnom čase budeme žať, ak neochabneme.“ ​(Galaťanom 6:9) Drahý strýko Dan mi tiež pomohol, keď mi napísal: „V skúškach veľkých, v skúškach malých, prijmi radu z Rimanom 8, verš 28,“ kde sa píše: „Vieme, že Boh necháva všetky svoje diela spolupôsobiť na dobro tých, čo milujú Boha, tých, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.“ Nebolo to ľahké, ale vedela som, že som urobila správne rozhodnutie. Ten istý rok som sa prihlásila do služby ako kolportérka.

Stretávam sa s výzvou

V roku 1931 sme prijali nové meno — Jehovovi svedkovia — a v tom roku sme začali vykonávať mocnú kampaň, pri ktorej sme používali brožúrku Kráľovstvo, nádej sveta. Brožúrku sme dávali všetkým politikom, kňazom a obchodníkom. Môj obvod siahal od Oswestry po Wrexham, približne 25 kilometrov na sever. Bola to náročná úloha prejsť celý obvod.

Na zjazde v Birminghame, ktorý sa konal nasledujúci rok, bolo oznámené, že je potrebných 24 dobrovoľníkov. Pohotovo sme sa 24 prihlásili do nového odvetvia služby, hoci sme vôbec nevedeli, čo to bude. Len si predstavte naše prekvapenie, keď sme dostali pridelenie, aby sme v pároch ponúkali už spomínanú brožúrku Kráľovstvo, nádej sveta a pritom sme mali na sebe nosiť ťažké pútače hlásajúce Kráľovstvo.

Keď sme slúžili v okolí jednej katedrály, cítila som sa veľmi rozpačito, ale upokojovala som sa tým, že veď aj tak ma v tom meste nikto nepozná. No prvý človek, ktorý ku mne pristúpil, bola moja bývalá spolužiačka, ktorá na mňa vyvalila oči a povedala: „Čo to máš na sebe?“ Táto skúsenosť ma zbavila akéhokoľvek strachu z človeka!

Postupujem ďalej vo zvestovateľskej službe

V roku 1933 som sa vydala za Zanoaha, ktorý bol vdovcom o 25 rokov starším odo mňa. Jeho prvá manželka bola horlivou bádateľkou Biblie a Zanoah verne vytrvával vo svojom pridelení aj po jej smrti. Čoskoro sme sa z Anglicka presťahovali do nášho nového obvodu v severnom Walese, vzdialenom asi 150 kilometrov. Škatule, cestovné tašky a ďalšie cenné veci sme riskantne uložili na riadidlá na bicykloch, vklinili medzi rúrky rámu a natlačili do košíkov na bicykloch, ale nakoniec sme to zvládli. V tomto pridelení boli naše bicykle nenahraditeľné, pretože nás odviezli kamkoľvek, dokonca až do blízkosti vrcholca Cader Idrisu, waleského vrchu s nadmorskou výškou takmer 900 metrov. Bolo veľmi odmeňujúce nachádzať ľudí, ktorí dychtivo túžili vypočuť si „toto dobré posolstvo o kráľovstve“. — Matúš 24:14.

Boli sme tam ešte len krátky čas a ľudia nám už hovorili, že istý Tom Pryce im už kázal, podobne ako sme to robili my. Časom sme Toma našli, žil na Long Mountain blízko Welshpoolu, a zažili sme veľké prekvapenie. V období, keď som ešte len začínala zvestovať, poskytla som mu biblickú študijnú pomôcku Zmierenie. Preštudoval si ju sám, potom napísal do Londýna, požiadal o ďalšiu literatúru a odvtedy sa už s inými horlivo delil o svoju novozískanú vieru. Tešili sme sa z mnohých chvíľ strávených v príjemnom spoločenstve a často sme všetci traja spolu študovali, aby sme sa vzájomne povzbudili.

Nešťastie vedie k požehnaniam

V roku 1934 boli všetci kolportéri, ktorí boli v severnom Walese, vyzvaní, aby išli do mesta Wrexham pomôcť s rozširovaním brožúrky Spravodlivý panovník. Deň predtým ako sme začali s touto zvláštnou kampaňou, sa tam prihodilo národné nešťastie. Pri výbuchu v gresfordskej uhoľnej bani, ktorá je asi tri kilometre severne od Wrexhamu, zabilo 266 baníkov. Vyše 200 detí zostalo bez otca a 160 žien ovdovelo.

Mali sme spísať zoznam pozostalých, osobne ich navštíviť a zanechať im brožúrku. Jedno z mien, ktoré som dostala, bolo meno pani Chadwickovej, ktorá stratila 19-ročného syna. Keď som zazvonila pri jej dverách, práve bol u nej na návšteve jej starší syn Jack, ktorý ju utešoval. Ten mladý muž ma už poznal, ale nepovedal to. Potom si prečítal brožúrku Spravodlivý panovník a vyhľadal brožúrku Konečný boj, ktorú som mu zanechala pred niekoľkými rokmi.

Jack a jeho manželka May zistili, kde bývam, a prišli si po ďalšiu literatúru. V roku 1936 súhlasili s tým, aby sa u nich doma vo Wrexhame konali zhromaždenia. Po návšteve Alberta Lloyda o šesť mesiacov neskôr tu bol založený zbor s predsedajúcim dozorcom Jackom Chadwickom. Teraz sú vo Wrexhame tri zbory.

Život v obytnom prívese

Dovtedy sme využívali akékoľvek možnosti ubytovania, ktoré sme mohli nájsť, keď sme prechádzali z miesta na miesto. Zanoah sa však rozhodol, že nadišiel čas, aby sme konečne mali vlastný domov, ktorý by sa dal presúvať z miesta na miesto. Môj manžel bol zručným tesárom rómskeho pôvodu a postavil pre nás obytný príves. Dali sme mu biblické meno Elizabeth (Alžbeta), čo znamená „Boh hojnosti“.

Jedno miesto, kde sme bývali, si obzvlášť dobre pamätám. Bola to ovocná záhrada s potôčikom. Pre mňa to bolo ako rajská záhrada! Počas rokov, ktoré sme strávili v našom prívese, nič nenarušilo naše šťastie, aj keď to malo zjavné obmedzenia. V chladnom počasí často primŕzala posteľná bielizeň k stenám prívesu a stálym problémom bolo zrážanie vody. Vodu sme si museli často donášať aj z veľmi odľahlých miest, ale spoločne sme tieto ťažkosti prekonali.

Počas jednej zimy som ochorela a vtedy sme mali málo jedla a nemali sme žiadne peniaze. Zanoah si sadol na posteľ, vzal moju ruku do svojej a prečítal mi Žalm 37:25: „Býval som mladým mužom, aj som zostarol, a predsa som nevidel žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb.“ Uprene sa na mňa zadíval a povedal: „Ak sa čoskoro niečo nestane, budeme musieť žobrať, no neverím, žeby Boh niečo také pripustil!“ Potom vyšiel von, aby zvestoval našim susedom.

Keď sa napoludnie vrátil, aby mi pripravil niečo na pitie, čakala na neho obálka. V obálke bolo 50 libier od jeho otca. Pred nejakými rokmi bol Zanoah falošne obvinený zo sprenevery, ale až teraz sa dokázala jeho nevina. Tento dar bol odškodnením. Aké príhodné to bolo!

Užitočné ponaučenie

Niekedy sa zo skúsenosti poučíme až po mnohých rokoch. Uvediem príklad: V roku 1927 som pred odchodom zo školy zvestovala všetkým spolužiakom a učiteľom — okrem jednej učiteľky, Lavinie Faircloughovej. Keďže sa nikto nezaujímal o moje životné plány do budúcnosti a so slečnou Faircloughovou som aj tak nevychádzala veľmi dobre, rozhodla som sa, že sa s ňou o tom nebudem rozprávať. Predstavte si moje prekvapenie a potešenie, keď mi asi o 20 rokov neskôr moja mama povedala, že sa táto učiteľka vrátila a navštívila všetkých svojich starých priateľov a žiakov, aby im oznámila, že sa stala Jehovovou svedkyňou!

Keď sme sa stretli, vysvetlila som jej, prečo som jej vtedy nepovedala o svojej viere a plánoch do budúcnosti. Ticho počúvala a potom povedala: „Vždy som hľadala pravdu. Bolo to mojím životným cieľom!“ Táto skúsenosť bola pre mňa užitočným ponaučením — nikdy sa nezdráhať vydať svedectvo všetkým, ktorých stretnem, a nikdy nikoho vopred neodsudzovať.

Ďalšia vojna a roky po nej

Ako sa 30. roky 20. storočia chýlili ku koncu, opäť sa začali zbierať vojnové mračná. Dennis, môj brat mladší odo mňa o 10 rokov, bol oslobodený od vojenskej služby pod podmienkou, že zostane vo svojom svetskom zamestnaní. Nikdy neprejavoval o pravdu veľký záujem, a tak sme s manželom požiadali miestnych priekopníkov Ruperta Bradburyho a jeho brata Davida, či by ho nemohli navštíviť. Navštívili ho a začali s ním študovať Bibliu. Dennis sa dal pokrstiť v roku 1942, neskôr začal s priekopníckou službou a v roku 1957 bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu.

V roku 1938 sa narodila naša dcérka Elizabeth, a tak Zanoah zväčšil náš príves. Keď sa nám však v roku 1942 narodila naša druhá dcérka Eunice, zdalo sa rozumné vyhľadať si stálejší domov. Z toho dôvodu prerušil Zanoah na pár rokov priekopnícku službu a presťahovali sme sa do malého domu neďaleko mesta Wrexham. Neskôr sme sa usadili v meste Middlewich v susednom grófstve Cheshire. Tam v roku 1956 zomrel môj drahý manžel.

Naše dve dcéry sa stali zvestovateľkami celým časom a obe sú šťastne vydaté. Eunice a jej manžel, ktorý je starším v zbore, stále slúžia ako zvláštni priekopníci v Londýne. Elizabethin manžel je tiež zborovým starším a je pre mňa potešením, že oni, ich deti a moje štyri pravnúčatá žijú neďaleko mňa v meste Preston v Lancashire.

Som vďačná i za to, že môžem chodiť od predných dverí svojho domu cez cestu na druhú stranu do sály Kráľovstva. V posledných rokoch patrím do skupiny hovoriacej po gudžarátsky, ktorá sa tu tiež stretáva. Učiť sa tento jazyk nebolo pre mňa vôbec ľahké, pretože teraz už trochu zle počujem. Niekedy je ťažké zachytiť mnohé nepatrné odchýlky v intonácii, tak ako to dokážu mladší. Ale je to zaujímavá úloha.

Stále som schopná kázať od dverí k dverám a viesť biblické štúdiá u mňa doma. Keď ma prídu navštíviť priatelia, je vždy pre mňa potešením porozprávať im niektoré zážitky z minulosti. Som veľmi vďačná za svoje drahocenné spomienky na požehnania, ktoré som dostala v spojení s Jehovovým ľudom za takmer 90 rokov.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

Leták oznamujúci biblickú prednášku „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“, ktorú som si vypočula 14. mája 1922

[Obrázok na strane 26]

So Zanoahom krátko po našej svadbe v roku 1933

[Obrázok na strane 26]

Stojím pri „Elizabeth“, našom obytnom prívese, ktorý postavil môj manžel