Dilema katolíckej cirkvi
„NOVÉ LETNICE.“ Takúto nádej vyjadril pápež Ján XXIII. v súvislosti s ekumenickým koncilom, ktorý začal v roku 1962 a je známy ako Druhý vatikánsky koncil. Dúfal, že to bude prostriedok duchovnej obnovy pre katolíkov a že prinesie zmeny, ktoré povedú k znovuzjednoteniu kresťanstva.
Ale s myšlienkou na aggiornamento (modernizáciu) nesúhlasili všetci preláti vo Vatikáne. The New Encyclopædia Britannica uvádza: „Pápežovo rozhodnutie bolo v dôsledku toho prijaté chladne jeho konzervatívnou kúriou, ktorá bola presvedčená, že cirkev pod Piom XII. prosperovala a nevidela žiaden dôvod na zmeny uvažované pápežom Jánom XXIII. Niektorí z vatikánskych kardinálov robili všetko pre to, aby odložili koncil, kým starý pán neodíde zo scény, a na projekt sa v tichosti zabudne.“
Dekrét o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu
Pápež Ján XXIII. žil ešte dosť dlho na to, aby otvoril Druhý vatikánsky koncil, ale zomrel krátko potom, v júni 1963; dlho pred skončením koncilu v decembri 1965. Jednako, 21. novembra 1964 pápež Pavol VI. vydal Dekrét o ekumenizme. V úvode tohto dekrétu sa uvádza: „Obnova jednoty všetkých kresťanov je jeden zo základných záujmov Druhého vatikánskeho koncilu.“
Aj významný jezuita Walter M. Abbott v Dokumentoch z Druhého vatikánskeho koncilu napísal: „Dekrétom o ekumenizme rímskokatolícka cirkev plne vstúpila do ekumenického hnutia.“ A v podobnom duchu pod hlavičkou „Rímsky katolicizmus po Druhom Vatikánskom koncile“ The New Encyclopædia Britannica optimisticky tvrdí: „Rímskokatolícka cirkev sa vzdala svojej pozície ‚jedinej pravej cirkvi‘“.
Ale vzdala sa rímskokatolícka cirkev tejto pozície skutočne? Na akom základe sa malo uskutočniť toto zjednotenie? Po definovaní rozsahu, v ktorom sa katolíci môžu angažovať v ekumenickej činnosti, Dekrét o ekumenizme stanovuje: „Tento svätý koncil naliehavo oslovuje všetkých verných zdržiavať sa každej neopodstatnenej a nerozvážnej horlivosti... Ich ekumenická činnosť nesmie byť iná ako plne a úprimne katolícka, čiže musia sa pridržiavať pravdy, ktorú sme dostali od apoštolov a cirkevných otcov, a v súlade s vierou, tak ako ju katolícka cirkev vždy vyznávala.“
Prekážky zjednotenia
V skutočnosti sa rímskokatolícka cirkev nevzdala pozície jedinej pravej cirkvi. Dekrét o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu vyhlasuje: „Plnosť prostriedkov k záchrane možno nadobudnúť jedine prostredníctvom Kristovej katolíckej cirkvi, ktorá je univerzálnou pomocou k záchrane. Veríme, že náš Pán dal všetky požehnania Novej Zmluvy len apoštolskému kolégiu, ktorého hlavou bol Peter.“
V nedávnom francúzskom diele Théo — Nouvelle Encyclopédie Catholique (1989) sa píše: „Pre katolíkov je pápež ako Petrov nástupca teologicky trvalým prvkom jednoty cirkvi a biskupov. Nepopierateľne však pápež je hlavnou príčinou rozdelenia kresťanov.“
Táto rozdeľujúca náuka o nadradenosti pápeža sa úzko viaže k dogmám o jeho neomylnosti a apoštolskom nástupníctve katolíckych biskupov. Obe tieto dogmy sú neprijateľné pre nekatolícke cirkvi kresťanstva. Pozmenil dajako Druhý vatikánsky koncil tieto dogmy?
Vieroučná sústava Druhého vatikánskeho koncilu o otázke cirkvi v paragrafe 18 hovorí: „Táto svätá synoda pokračuje v tom, čo stanovil Prvý vatikánsky koncil [ktorý vydal dekrét o neomylnosti pápeža]. Spolu s ním učí a vyhlasuje, že Ježiš Kristus, večný pastier, založil svätú Cirkev tým, že poveril svojich apoštolov poslaním, tak ako on sám bol poslaný od svojho Otca. (Porovnaj Jána 20:21.) On rozhodol, že ich nasledovníci, menovite biskupi, by mali byť duchovnými pastiermi v tejto cirkvi až do konca sveta. Na zabezpečenie jediného a nerozdeleného episkopátu ustanovil Petra ako hlavu nad ostatnými apoštolmi, a v jeho osobe založil trvalý a viditeľný zdroj a základ jednoty viery a spoločenstva. Táto svätá synoda znovu nabáda všetkých veriacich, aby pevne verili tomuto učeniu o trvalosti, povahe a dôležitosti svätej nadradenosti rímskeho Pontifa a neomylnosti jeho učiteľského úradu, a keďže bez odchýlenia kráča v súlade s týmto vyhlásením, navrhuje všetkým verným verejne oznamovať a jasne formulovať náuku o biskupoch, nástupcoch apoštolov, ktorí spolu s Petrovým nástupcom, námestníkom Krista a viditeľnou hlavou celej Cirkvi riadia dom živého Boha.“
Pozoruhodné je to, že Vieroučnú sústavu cirkvi pápež Pavol VI. schválil v ten istý deň ako Dekrét o ekumenizme. A toho istého dňa, 21. novembra 1964, tiež povedal: „Mária, ‚Matka cirkvi‘ čiže všetkých verných a všetkých duchovných pastierov.“ Ako možno tvrdiť, že Dekrét o ekumenizme ‚znamenal plné vstúpenie rímskokatolíckej cirkvi do ekumenického hnutia‘, keď pápež ešte v ten deň znovu potvrdil dogmy, ktoré sú úplne neprijateľné väčšine členov Svetovej rady cirkví?
Dilema cirkvi
Dr. Samuel McCrea Cavert, bývalý generálny tajomník Národnej rady cirkví, ktorý zohral významnú úlohu pri založení Svetovej rady cirkví, povedal: „Ekumenický postoj Dekrétu sa v skutočnosti nezlučuje s jeho predpokladom, že rímskokatolícka cirkev je jediná pravá. S tým súvisí ďalší predpoklad nadradenosti Petra a jeho súdnej právomoci nad celou cirkvou. Tieto predpoklady zrejme naznačujú, že rímskokatolícke chápanie ekumenizmu je nezmeniteľne rímskocentrické.“
Dr. Konrad Raiser, zástupca generálneho tajomníka Svetovej rady cirkví, vyhlásil: „Pápež [Ján Pavol II.] robí mnohé ekumenické vyhlásenia, ale je ovplyvnený poslaním, ktoré ho vedie iným smerom.“
Tento očividný rozpor medzi fasádou vatikánskeho ekumenizmu a zaťatou oddanosťou k jej tradičným náukám len odhaľuje, že rímskokatolícka cirkev stojí pred ťažkou dilemou. Ak sa chce úprimne podieľať na ekumenickom hnutí za kresťanskú jednotu, musí sa vzdať svojho tvrdenia, že je jedinou pravou cirkvou. Ak sa odmietne zrieknuť tejto koncepcie, musí pripustiť, že jej tzv. ekumenizmus je len taktický manéver, ktorý má zvábiť ortodoxné a protestantské cirkvi späť do katolíckeho košiara.
Jednoducho a jasne, katolícka cirkev musí buď pripustiť, že jej storočia staré tvrdenia sú falošné, alebo že jej súčasná účasť v ekumenickom hnutí je čisté pokrytectvo. Mnohí úprimní členovia kresťanských cirkví sú však zmätení. Sú skeptickí k myšlienke opätovného zjednotenia kresťanstva.
[Zvýraznený text na strane 8]
‚Dekrét o ekumenizme znamená plný vstup rímskokatolíckej cirkvi do ekumenického hnutia‘
[Obrázok na strane 7]
Druhý vatikánsky koncil postavil katolícku cirkev pred ťažkú dilemu
[Prameň ilustrácie]
UPI/Bettmann Newsphotos