„Pamätajte na Pearl Harbor!“

NA OSTROVE Oahu bolo krásne nedeľné ráno. Adeline, havajčanka japonského pôvodu, šiestačka základnej školy, bola na trávniku pri dome v centre Honolulu. Pozorovala lietadlá a stúpajúci dym od Pearl Harbor. Bolo to ďalšie vojenské cvičenie?

Ľudia na Oahu boli takí zvyknutí na vojenské cvičenia a cvičnú streľbu, že dokonca aj viceadmirál William S. Pye z americkej tichomorskej flotily sa len pozeral z okna svojho bytu a povedal svojej manželke: „To je zvláštne, že majú cvičné streľby v nedeľu ráno.“ Bolo nedeľné ráno 7. decembra 1941.

Trinásťročný chlapec vykukol z okna, keď začul približujúce sa lietadlá. „Ocko, na tých lietadlách sú červené kruhy,“ povedal svojmu otcovi, ktorý bol veliteľom námornej leteckej základne Kaneohe. Stačil letmý pohľad na červený kotúč, znázorňujúci vychádzajúce slnko, na lietadlách japonského cisárskeho námorníctva a všetko bolo jasné — nečakaný útok!

Admirál H. E. Kimmel, veliteľ americkej tichomorskej flotily na Pearl Harbor, dostal správu o útoku telefónom. Jeho tvár bola „biela ako uniforma, ktorú mal na sebe“, keď zmeravený stál a sledoval nepriateľské lietadlá, ktoré ako bzučiace osy bombardovali jeho flotilu. „Hneď som vedel,“ spomína, „že sa deje niečo hrozné, že to nie je len náhodný nálet niekoľkých zablúdených lietadiel. Obloha bola plná nepriateľských lietadiel.“

„Tora, Tora, Tora“

Niekoľko minút predtým, než výbuchy torpéd a bômb neočakávane narušili pokoj v Pearl Harbor, sledoval jeden dôstojník ostrov Oahu z paluby japonského bombardéra. „Tento ostrov je príliš mierumilovný na útok,“ pomyslel si.

Úplne opačne však zapôsobila medzera v oblakoch na kapitána Micuo Fučidu, veliteľa útočnej letky. „Boh je určite s nami,“ pomyslel si. „To určite Božia ruka odtiahla oblaky práve sponad Pearl Harbor.“

Bolo 7.49 ráno, keď Fučida dal signál k útoku: „To, To, To,“ čo japonsky znamená „Útokom vpred!“ S istotou, že americké ozbrojené sily nič netušili, dal príkaz odvysielať správu, že prekvapivý útok sa uskutočnil — povestnými šifrovanými slovami „Tora, Tora, Tora“ („Tiger, Tiger, Tiger“).

Prekvapivý útok uskutočnený

Ako sa mohli také veľké bojové jednotky, v ktorých bolo šesť lietadlových lodí, potajomky priblížiť až do vzdialenosti 370 kilometrov od Oahu a vyslať pri prvej vlne útoku 183 lietadiel, ktoré sa vyhli radarom a zasadili americkej tichomorskej flotile takú strašnú ranu? Bolo to možné tak, že japonské bojové jednotky si vybrali severnú trasu napriek tomu, že tam bolo rozbúrené more. Americké hliadky boli smerom na sever od Pearl Harbor najslabšie. A japonské lietadlové lode sa prísne vyhýbali rádiovému vysielaniu.

No tento strategicky dôležitý ostrov bol radarom starostlivo strážený, aby bolo zachytené akékoľvek približujúce sa lietadlo. V to rozhodujúce ráno asi o siedmej hodine si dvaja službukonajúci vojaci mobilnej radarovej stanice v Opane na ostrove Oahu všimli na obrazovke radaru neobvykle veľké body, predstavujúce „pravdepodobne vyše 50“ lietadiel. Ale keď na to upozornili informačné stredisko, bolo im povedané, aby si s tým nerobili starosti. Dôstojník v informačnom stredisku to považoval za letku amerických bombardérov B-17, ktoré mali vtedy priletieť z pevniny Spojených štátov.

Necítila už predtým americká vláda vo vzduchu takpovediac zápach pušného prachu? Japonská vláda poslala štrnásťdielnu správu svojim vyslancom vo Washingtone D.C., aby ju odovzdali ministrovi zahraničných vecí Cordellovi Hullovi 7. decembra 1941 presne o jednej popoludní podľa času východného pásma. To zodpovedalo na Pearl Harbor ránu 7. decembra. Táto správa obsahovala vyhlásenie, že Japonsko preruší so Spojenými štátmi rokovania o dôležitých politických otázkach. Po zachytení tejto správy si americká vláda uvedomila vážnosť situácie. V noci pred týmto rozhodujúcim dňom Franklin D. Roosevelt, vtedajší prezident Spojených štátov, dostal prvých trinásť dielov tohto zachyteného dokumentu. Keď si ho prečítal, v podstate povedal: „To znamená vojnu.“

Hoci americkí vládni činitelia cítili, že nepriateľská akcia Japonska bezprostredne hrozí, The New Encyclopædia Britannica hovorí: „Nevedeli, kde a kedy k nej dôjde.“ Väčšina z nich predpokladala, že to bude na Ďalekom Východe, možno v Thajsku.

Dohodnutá schôdzka o jednej popoludní musela byť odložená na neskôr, pretože sekretárky japonského veľvyslanectva nestihli prepísať správu do angličtiny. Keď japonský veľvyslanec odovzdával tento dokument ministrovi Hullovi, vo Washingtone boli dve hodiny a dvadsať minút popoludní. V tom čase už bol Pearl Harbor pod paľbou, ohrozovaný druhou vlnou útoku. Správa o útoku sa medzitým už dostala k ministrovi Hullovi. Nepovedal vyslancom ani to, aby sa posadili; prečítal si dokument a chladne im kývol smerom k dverám.

Oneskorené doručenie tohto ultimáta vystupňovalo hnev Američanov proti Japonsku. Dokonca aj niektorí Japonci cítili, že táto okolnosť zmenila útok na Pearl Harbor zo strategicky prekvapivého útoku na tajný prepad. „Slová ‚PAMÄTAJTE NA PEARL HARBOR‘ sa stali zaklínadlom, ktoré podnecovalo bojového ducha Američanov,“ napísal Micuo Fučida, veliteľ letky prvej útočnej vlny. Pripustil: „Tento útok priniesol Japonsku hanbu, ktorá nevymizla ani po jeho porážke vo vojne.“

Franklin D. Roosevelt nazval 7. december „dátumom, ktorý bude pripomínať hanebnosť“. V ten deň bolo v Pearl Harbor potopených alebo ťažko poškodených osem amerických vojnových lodí a desať ďalších plavidiel. Bolo tiež zničených vyše 140 lietadiel. Japonci stratili 29 lietadiel z 360 stíhačiek a bombardérov, ktoré útočili v dvoch vlnách, a päť malých ponoriek. Vyše 2 330 Američanov prišlo o život a 1 440 ich bolo zranených.

Pod heslom „Pamätajte na Pearl Harbor!“ bola americká verejná mienka zjednotená proti Japonsku. „Len s jediným nesúhlasným hlasom v Snemovni reprezentantov sa Kongres (takisto ako americký ľud vo všeobecnosti) jednotne postavil za prezidenta Roosevelta v odhodlaní poraziť nepriateľa,“ uvádza kniha Pearl Harbor as History — Japanese-American Relations 1931-1941. Snaha odplatiť sa za tento útok bola viac než dostatočným dôvodom pre otvorené nepriateľstvo voči krajine vychádzajúceho slnka.

Prekvapivý útok v záujme svetového mieru?

Ako ospravedlnili japonskí vládcovia svoje nepriateľské akcie? Akokoľvek neuveriteľne to môže znieť, tvrdili, že to bolo na zaistenie svetového mieru zjednotením ‚celého sveta do veľkej rodiny‘, čiže hakkó ičiu. To sa stalo heslom ženúcim Japoncov do krviprelievania. „Hlavným cieľom japonskej národnej politiky,“ vyhlasovala japonská vláda v roku 1940, „je pevné zaistenie svetového mieru v súlade so vznešeným duchom hakkó ičiu, v ktorom bola táto krajina založená, a vo vybudovaní — ako prvom kroku — nového usporiadania vo Východnej Ázii a priľahlých územiach.“

Popri hesle hakkó ičiu bolo ďalším veľkým cieľom japonského vojnového úsilia oslobodenie Ázie od západných mocností. Obidva tieto ciele sa považovali za vôľu cisára. Na uskutočnenie týchto cieľov, dobyť svet, priviedli militaristi krajinu do vojny s Čínou a neskôr so západnými mocnosťami, vrátane Spojených štátov.

Isoroku Jamamoto, vrchný veliteľ japonskej flotily, však realisticky usudzoval, že japonské ozbrojené sily nemôžu nijakým spôsobom premôcť Spojené štáty. Videl iba jedinú možnosť na udržanie nadvlády v Ázii. Zdôvodňoval, že cisárske vojnové loďstvo by malo „prudko zaútočiť a zničiť hlavnú americkú flotilu na začiatku vojny, aby sa morálna sila amerického námorníctva a amerického ľudu oslabila do tej miery, že nebude môcť byť obnovená“. A tak sa zrodila myšlienka prekvapivého útoku na Pearl Harbor.

[Obrázok na strane 4]

Útok na Pearl Harbor

[Prameň ilustrácie]

U.S. Navy/​U.S. National Archives photo