Misionári — nositelia svetla, alebo tmy? — 5. časť

Nové posolstvo pre Nový svet

ZÁPADNÁ pologuľa bola prvý raz označená ako Nový svet asi začiatkom 16. storočia. Keď v roku 1492 Kolumbus „objavil“ tento Nový svet, zároveň objavil, že tam žijú ľudia a že tam žijú už stovky rokov. No americkí Indiáni vtedy po prvý raz okúsili formálne kresťanstvo. Čo to bude znamenať pre Nový svet?

Katolícka cirkev po stáročia vykonávala takmer úplnú nadvládu nad životmi Európanov. Určovala normy a diktovala pravidlá skoro na každom poli ľudského snaženia, včítane vlády. Taká spolupráca cirkvi a štátu, aliancia, ktorá splodila križiacke ťaženia, ovládla aj Nový svet.

Sidney H. Rooy z inštitúcie Educación Teológica v Buenos Aires píše, že do konca pätnásteho storočia boli španielski králi presvedčení, že „španielska koruna bola nástrojom, ktorý bol božsky vybraný na záchranu Nového sveta“. Pápežstvo načrtlo myslenú čiaru v Atlantiku v smere sever — juh, ktorá delila objaviteľské práva medzi Španielsko a Portugalsko. Roku 1494 tieto dve vlády podpísali dohodu o posune deliacej čiary ďalej na západ. Teda zatiaľ čo Španielsko prikročilo ku kolonizácii väčšej časti Strednej a Južnej Ameriky, Portugalsko sa vydalo do Brazílie, ktorej východné pobrežie teraz leží východne od demarkačnej čiary. Podľa S. H. Rooya si obe krajiny vyložili význam pápežského výnosu tak, že „právo na územia bolo spojené s povinnosťou evanjelizovať domorodých ľudí“.

Dobývanie Nového sveta

Kolumba na jeho druhej plavbe v roku 1493 sprevádzala skupina mníchov špeciálne vybraných na to, aby obracali domorodcov na vieru. Odvtedy európski conquistadori pracovali pri dobývaní Nového sveta bok po boku s misijnými kňazmi.

Roku 1519 sa Hernán Cortés dostal do dnešného Mexika a sprevádzal ho istý kaplán spolu s ďalšími kňazmi. Za 50 rokov vzrástol počet misionárov na 800. Ďalších 350 misionárov bolo v Peru, kde v roku 1531 prišiel Francisco Pizarro.

Pápežské buly vydané roku 1493 poskytli svetským autoritám morálne oprávnenie, ktoré potrebovali na svoje dobyvateľské ťaženie. Mysleli si, že môžu počítať s Božou podporou, pretože považovali kolonializmus za Božiu vôľu. Cirkevní hodnostári, dychtiví po tom, aby sa páčili, sa angažovali pri udeľovaní legitimity koloniálnemu systému. Istý jezuita 17. storočia, António Vieira, ktorý sa narodil v Portugalsku, no vychovaný bol v Brazílii, dokonca chválil kolonizáciu a tvrdil, že bez nej by bola evanjelizácia nemožná.

Títo misionári nevideli nič zlé na využívaní kolonializmu ako nástroja na šírenie svojho náboženstva. To ich však urobilo neodlučiteľnou súčasťou sveta, o ktorom Ježiš povedal svojim nasledovníkom, že nemajú byť jeho časťou. — Ján 17:16.

Obracanie na vieru

Podľa S. H. Rooya začali misionári takzvaného kresťanstva najprv „vykoreňovať staré obrady a väčšinu vonkajších prejavov indiánskeho náboženstva“. Pán Rooy dodal: „Hoci v prípadoch, keď to bolo nevyhnutné, sa ešte používala sila, veľa Indiánov bolo obrátených pokojnými spôsobmi priamym prístupom kňazov.“

Pravdaže, niektorí misionári boli presvedčení, že sila nebola nikdy naozaj oprávnená. Napríklad španielsky dominikánsky misionár a kňaz Bartolomé de Las Casas začal prejavovať nesúhlas s krutými metódami, ktoré sa používali. V Španielsku sa opakovane zastával Indiánov, a preto mu vláda dala titul „Obhajca Indiánov“. Jeho snahy sa však stretli s protichodnými reakciami. Jedni ho nazývali križiakom, prorokom, Božím služobníkom a vizionárom; druhí ho nazývali zradcom, paranoikom, anarchistom a premarxistom.

Od zámeru vykoreniť staré obrady sa neskôr upustilo. Len čo boli domorodci donútení prijať meno kresťan, bolo im dovolené ponechať si svoje pohanské presvedčenie a zvyky. Preto „sú u sierrskych Indiánov v Peru do mnohých kresťanských sviatkov pojaté zvyky, ktoré sú pozostatkami zabudnutej inskej viery“, hovorí kniha Man, Myth & Magic (Človek, mýtus a mágia). The Cambridge History of Latin America vysvetľuje, že mexickí Indiáni prevzali z kresťanstva „tie prvky, ktoré vyhovovali ich vlastným duchovným a rituálnym potrebám, a zmiešali ich s prvkami viery svojich predkov“.

Pravda, boli pokrstené státisíce amerických Indiánov. No „kresťanstvo“, ktoré im bolo vnútené, bolo prinajlepšom povrchné. Len málo času sa venovalo tomu, aby boli vyučovaní základom kresťanstva, na ktorých by si mohli vybudovať silnú vieru. Dielo The Cambridge History of Latin America uvádza: „Boli tu znepokojivé náznaky, že Indiáni, ktorí prijali novú vieru so zjavným nadšením, potajomky stále uctievali svoje staré modly.“ Ba niektorí Indiáni údajne umiestňovali pohanské modly za „kresťanské“ oltáre, pre prípad, že by „kresťanský Boh“ neodpovedal. A tiež sa len pomaly vzdávali dlho zaužívaných spôsobov správania, napríklad polygamie.

Členovia rímskokatolíckych rádov si nie vždy počínali tak, ako by človek očakával od „kresťanských“ misionárov. Medzi rádmi boli časté spory. Najmä jezuiti boli nezriedka kritizovaní za svoje metódy a svoju činnosť. V roku 1759 boli dokonca vypovedaní z Brazílie.

Príchod protestantských misionárov situáciu podstatne nezmenil. Ako rástli rady misionárov, tak rástla aj nejednota typická pre formálne kresťanstvo. Katolíci obviňovali protestantov, že podporujú imperializmus; protestanti obviňovali katolíkov, že šíria pohanské názory a že sú zodpovední za držanie ľudí v chudobe. Všetky tieto tvrdenia obsahovali viac než iba zrnko pravdy. Misionári takzvaného kresťanstva, tak katolícki, ako aj protestantskí, nenasledovali príklad Ježiša.

Podľa diela The Encyclopedia of Religion po celom Novom svete „postupovalo obracanie na vieru ruka v ruke s koloniálnymi dobrodružstvami španielskej, francúzskej a anglickej vlády“. Zatiaľ čo Španielsko a Portugalsko sa sústredilo na Latinskú Ameriku, Francúzsko a Británia sa viac zaoberali oblasťami, kde neskôr vznikli Spojené štáty a Kanada.a

Podobne ako misionári v Latinskej Amerike, aj francúzski a britskí misionári si stanovili nesprávne priority a zaplietli sa do politických záležitostí. Preto The Encyclopedia of Religion uvádza, že „do konca francúzskej éry v Kanade boli misionári úspešnejší v tom, ako z Indiánov robili lojálnych poddaných Francúzska, než v obracaní Indiánov na vieru“.

Kvôli Bohu, či kvôli zlatu?

Niektorí ľudia azda tvrdia, že „cieľom“, ktorý sledovali raní conquistadori, „bolo rozširovanie Božieho kráľovstva“. No dielo The Cambridge History of Latin America sa vyjadruje realistickejšie: „Predovšetkým chceli zlato.“ Predpokladalo sa, že len čo budú Indiáni obrátení, „poddajne odovzdajú veľké množstvá zlata“.

Niektorí z misionárov takzvaného kresťanstva sa tak sami stali ochotnými nástrojmi v rukách ľudí s nízkymi pohnútkami. Jeden z prvých Európanov, ktorí si to uvedomili, bol Bartolomé de Las Casas, o ktorom sme sa už zmienili. The New Encyclopædia Britannica cituje slová, ktoré napísal v roku 1542: „Dôvodom, prečo kresťania zabili a zničili také nespočetné množstvo duší, je to, že ich poháňala dychtivosť po zlate a túžba obohatiť sa za veľmi krátky čas.“

Po stránke duchovného osvietenia priniesli európski dobyvatelia máločo. James A. Michener sa vo svojej knihe Mexico zmieňuje o kresťanských apologétoch, ktorí tvrdia, že keď Cortés vtrhol do Mexika, „našiel ho v rukách barbarov, ktorým priniesol jednak civilizáciu a jednak kresťanstvo“. Pán Michener však hovorí, že mexickí Indiáni dokonca ani v roku 900 n. l. „neboli barbarmi, ale stali sa natoľko nedbalí pri obrane svojej úžasnej civilizácie, že dovolili skutočným barbarom, aby ich premohli“. Týmito „skutočnými barbarmi“ boli niektorí z takzvaných kresťanov.

Dielo prípravy

Misionári takzvaného kresťanstva neposlúchali Ježišove pokyny, aby ‚robili učeníkov a učili ich zachovávať všetko, čo prikázal‘. (Matúš 28:19, 20) Neučili nových konvertitov prejavovať ovocie Božieho ducha. Nezjednotili ich v jednej viere.

Ba ani tí z misionárov takzvaného kresťanstva, ktorí boli úprimní, nedokázali robiť nič lepšie, ako šíriť odpadlícku formu kresťanstva. „Svetlo“, ktoré vrhli na Nový svet, bolo v skutočnosti šerom. Avšak misionári takzvaného kresťanstva do istej miery zoznámili ľudí s Bibliou, a tým vykonali prípravné dielo pre životne dôležité misionárske ťaženie, o ktorom Ježiš predpovedal, že bude prebiehať v čase konca. (Matúš 24:14) Malo to byť jedinečné ťaženie, to najúspešnejšie, aké sa kedy viedlo v kresťanskej histórii, ťaženie prinášajúce úžitok ľuďom zo všetkých národov. Prečítajte si o ňom v nasledujúcom čísle v článku s názvom: „Robenie pravých učeníkov dnes“.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Misionári prišli na americký kontinent spolu s európskymi conquistadormi

[Prameň ilustrácie]

Z knihy Die Helden der christlichen Kirche