Jezuiti — ‚pre všetkých všetkým‘?

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Španielsku

JEZUITSKÝ rád sa nikdy nesnažil získať povesť, že je zhovievavý. Pápežská bula, ktorou bola roku 1540 táto Spoločnosť Ježišova zriadená, mala názov „O vláde Cirkvi bojujúcej“.a Zdalo sa, že v tom čase bol tento nový bojovný rád vhodný na obranu katolicizmu v náboženských bojoch, ktoré sa vtedy viedli.

Hoci Ignác z Loyoly svojich nasledovníkov nabádal, aby „viedli boj... pod zástavou Kríža“, nariadil im tiež, aby boli „pre všetkých... všetkým“. Jezuiti verili, že ak sa budú riadiť tým druhým, budú môcť lepšie konať to prvé; prispôsobivosť bude kľúčom na otvorenie mnohých dverí.

Zanedlho boli prispôsobiví a učení jezuiti vyhľadávaní ako učitelia, štátnici, dvorania a spovedníci. Možno sa dostali ešte ďalej, než mal Ignác z Loyoly v úmysle. Úspech v mnohých oblastiach — najmä v politike — im priniesol peniaze a moc, ale zasial aj semená katastrofy.

V roku 1773 pápež Kliment XIV. ustúpil tlaku Francúzska, Portugalska a Španielska a rozpustil jezuitský rád „na celú večnosť“. Dôvod? „Nastoliť v cirkvi skutočný a trvalý mier.“ Pre svoj politický vplyv sa totiž jezuiti stali pre cirkev nepohodlnými. Hoci toto pápežské rozhodnutie bolo o 41 rokov odvolané, jezuiti už nikdy nezískali svoje bývalé význačné postavenie.

Aj dnes sú jezuiti, ktorých počet je na celom svete asi 23 000, stále v strede kontroverzií katolíckej cirkvi, či už v súvislosti s otázkou teológie oslobodenia, miesta kňazov v politike, alebo kontroly pôrodnosti. Ich nekonformný postoj vyvolal pápežovu nevôľu. V roku 1981 pápež Ján Pavol II. porušil ich volebný postup, keď dosadil za generálneho predstaveného rádu svojho človeka.

V niekoľkých posledných rokoch sa pápež stále viac obracia na prívržencov Opus Deib ako na konzervatívnu oporu svojej cirkvi. Jezuiti však nie sú obyčajným katolíckym rádom. Prečo stále vyvolávajú toľko sporov dokonca i medzi katolíkmi? Žijú v súlade so svojím menom — Spoločnosť Ježišova? Čo je vlastne ich poslaním?

Muži s poslaním

Úmyslom Ignáca z Loyoly spočiatku bolo, aby jeho malá skupina obracala na vieru ľudí vo Svätej zemi. Ale udalosti 16. storočia ich odviedli iným smerom. Rímskokatolícku cirkev nahlodávali rozkoly spôsobené protestantmi, otvárali sa tiež nové zámorské cesty do Orientu a Ameriky. Preto si jezuiti vybrali dvojnásobné poslanie — bojovať s „kacírstvom“ v kresťanstve a raziť cestu obráteniu nekatolíckeho sveta. Úloha, ktorú si vytýčili, bola obrovská a ich počet bol malý, a tak Ignác z Loyoly rozhodol, že každý jezuita bude dobre vyškolený.

Sformuloval štyri jezuitské sľuby, vypracoval sériu duchovných cvičení pre novicov a zostavil konštitúcie čiže jezuitský zákonník správania. (Pozri rámček.) Ich hlavnou zásadou bola absolútna poslušnosť cirkvi. François Xavier, jeden z prvých nasledovníkov Ignáca z Loyoly, povedal: „Neveril by som dokonca ani Evanjeliám, ak by ich Svätá Cirkev zakázala.“ Nič ich nemalo odradiť od splnenia ich poslania. „Bojujte o duše, kdekoľvek ich nájdete, a všetkými prostriedkami, ktoré máte k dispozícii,“ povedal svojim mužom Ignác z Loyoly. Čo boli tie prostriedky, ktoré mali k dispozícii?

Snahy zastaviť príliv protestantizmu

V boji s rastúcou mocou protestantizmu boli hlavnými zbraňami jezuitov vzdelávací systém a spovednica. Takmer náhodou zistili, že vo svojich novovytvorených školách pre vyššie vrstvy môžu kráľom a šľachticom vštepovať katolicizmus oveľa účinnejšie než akýmikoľvek kazateľskými kampaňami. A v 16. storočí to bola práve šľachta, kto mal moc určovať náboženstvo svojich poddaných.c

Sám Ignác z Loyoly poznamenal, že „dobro, ktoré môže Rád urobiť na podporu veci rímskokatolíckej Cirkvi, nezávisí ani tak od kázania, ako od vyučovania v našich kolégiách“. Elitné jezuitské školy vzdelávali a vyškolili mnohých nastávajúcich európskych vládcov, ktorí, keď sa dostali k moci, boli pripravení potlačiť protestantov. Tento počiatočný úspech bol posilnený aj novým prístupom k spovedi. Historik Paul Johnson to vysvetľuje: „Medzi jezuitmi a mocnými, ktorí sa k nim prichádzali kajať, vládol v spovedniciach vzťah právneho zástupcu a jeho klienta.“ Neprekvapuje teda, že tento nový prístup bol omnoho populárnejší. Zanedlho mali mnohí európski monarchovia osobných jezuitských spovedníkov, ktorí vynikali v tom, že sa pre všetkých vplyvných mužov, ktorým radili, stali všetkým.

Jezuiti ako spovedníci boli zhovievaví v otázkach morálky, ale nezmieriteľní, keď išlo o „kacírov“. Jeden jezuita, spovedník francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., odporučil kráľovi, aby „v záujme slušnosti“ vybudoval tajné schodište medzi svojou spálňou a spálňou svojej milenky. Naproti tomu jeho prastarý otec Ľudovít XIV. bol svojím jezuitským spovedníkom navedený, aby zrušil Nantský edikt (zákon povoľujúci francúzskym protestantom čiže hugenotom obmedzenú slobodu uctievania). Týmto krokom sa rozpútala vlna teroru proti hugenotom a mnohí z nich boli zmasakrovaní.

Paul Johnson v knihe A History of Christianity (Dejiny kresťanstva) poznamenáva: „Jezuiti sa však predovšetkým vo veľkej miere stotožňovali s názorom, že keď sú ohrozené záujmy katolíckej Cirkvi, morálny kódex možno do istej miery prehliadať... Jezuiti boli pozoruhodným príkladom vysoko vzdelanej a silne motivovanej elity, ktorá dovolila, aby tlak náboženských sporov zahmlil jej morálne zásady.“

Napriek svojim protirečivým morálnym zásadám, alebo možno práve preto, hrali jezuiti kľúčovú úlohu v protireformačnom ťažení. Iba 41 rokov po založení ich rádu pápež Gregor XIII. napísal: „V súčasnosti niet žiadneho iného prostriedku vytvoreného Bohom na vyhubenie kacírov, ktorý by bol mocnejší ako váš svätý Rád.“ Prispôsobivosť spolu s vplyvom vo vysokých kruhoch priniesli úspech v boji s „kacírstvom“. Získajú však takto nových veriacich?

Prispôsobivosť jezuitov

V Oriente si jezuiti podľa svojho európskeho zvyku dali za cieľ obrátiť na vieru vládcov, a tým aj ich poddaných. V úsilí o tento cieľ sa v čo najplnšej miere riadili príkazom Ignáca z Loyoly, aby boli pre všetkých všetkým. Roberto de Nobili, jezuitský misionár v Indii v 17. storočí, žil ako brahman vysokej kasty, aby mohol kázať vládnucej triede. Aby neurážal ostatných brahmanov, nízkej kaste nedotknuteľných podával eucharistiu čiže posvätenú omšovú oblátku pomocou paličky.

Matteo Ricci sa stal vplyvným členom čínskeho dvora najmä vďaka svojim schopnostiam v matematike a astronómii. Svoje náboženské presvedčenie si nechával pre seba. Johann Adam Schall von Bell, jeho nástupca na dvore dynastie Ming, dokonca postavil zlieváreň na kanóny a cvičil čínske vojská v obsluhe diel (pomenovaných podľa katolíckych „svätých“). Aby jezuiti získali nových veriacich, dovoľovali čínskym katolíkom ďalej uctievať predkov. Bolo to sporné rozhodnutie a pápež ho neskôr zavrhol. I napriek takýmto kompromisom sa im nepodarilo presvedčiť ani vládcov v Indii, ani v Číne.

V Južnej Amerike jezuiti vyskúšali kolonizačný prístup. Postavili v nekolonizovaných oblastiach vo vnútrozemí autonómne osady, v ktorých boli guaranskí Indiáni viac-menej ovládaní jezuitskými misionármi. Aby sa im dajako odplatili, učili ich poľnohospodárstvo, hudbu a náboženstvo. Tieto osady, v ktorých nachádzalo v čase ich rozkvetu útulok 100 000 domorodcov, nakoniec zanikli, keď sa dostali do konfliktu s portugalskými a španielskymi obchodnými záujmami. Hoci jezuiti vycvičili vojsko v počte 30 000 Indiánov, ktoré vybojovalo najmenej jednu urputnú bitku s Portugalcami, v roku 1766 boli osady zničené a jezuiti vypovedaní.

Počas storočí priniesli mnohí jednotliví jezuiti heroické obete, keď široko-ďaleko šírili katolícke posolstvo. Niektorí boli za svoje úsilie hrozným spôsobom umučení, najmä v Japonsku, kde dosiahli určité úspechy, no potom šogún ich činnosť zakázal.d

Hoci jezuiti mali horlivosť a obetavého ducha, ich úsilie obrátiť svet bolo zmarené najmä pre ich vlastné intrigánske metódy.

Politické evanjelium

Zdá sa, že i napriek problémom v minulosti nie sú jezuiti ani v 20. storočí ochotní prenechať politiku politikom. Predsa len je však pozoruhodný jeden obrat. Po stáročiach podpory konzervatívnych pravicových vlád bude dnešný jezuita omnoho pravdepodobnejšie podporovať vec revolúcie, najmä ak žije v nejakej rozvojovej krajine. Ako príklad si môžeme vziať Nikaraguu.

Keď sa v Nikaragui dostali k moci sandinovci, mohli počítať s podporou Fernanda Cardenala a Álvara Argüella, dvoch významných jezuitských kňazov, ktorí prijali miesta vo vláde. Argüello obhajoval svoje politické postavenie tvrdením, že „ak sa niekto v Nikaragui nechce zúčastniť revolúcie, určite to nie je kresťan. Ak má byť dnes niekto kresťanom, je nevyhnutné, aby bol aj revolucionárom.“ Je pochopiteľné, že takéto politické evanjelium uráža mnohých úprimných ľudí.

Už v tridsiatych rokoch nášho storočia kritizoval slávny španielsky filozof Miguel de Unamuno y Jugo zasahovanie jezuitov do politiky ako niečo, čo je cudzie Ježišovmu učeniu. Napísal: „Jezuiti... prichádzajú so starou rozprávkou o sociálnom kráľovstve Ježiša Krista a touto politickou ideológiou chcú riešiť politické, ekonomické a sociálne problémy... Kristus nemá nič spoločné so socializmom ani so súkromným majetkom... Povedal, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta.“

Dnešní jezuiti majú sklon k revolučnosti aj v náukovej oblasti. Popredný americký jezuita Michael Buckley verejne kritizoval vatikánske výnosy o ženách v kňazskom úrade. V El Salvadore obhajuje Jon Sobrino teológiu oslobodenia a „vplyv Marxa na koncepciu chápania teológie“. V roku 1989 generálny predstavený pokladal za nutné poslať list všetkým jezuitom a nariadiť im, aby sa zdržiavali kritiky vatikánskych výnosov o antikoncepcii.

Možno teda oprávnene povedať, že vzhľadom na záznam o ich činnosti v minulosti i v prítomnosti, sú jezuiti spoločnosťou Ježišovou?

Je to pravá Spoločnosť Ježišova?

Ježiš povedal: „Ste mojimi priateľmi, ak robíte to, čo vám prikazujem.“ (Ján 15:14) Pravý Ježišov priateľ a učeník je zaviazaný absolútnou poslušnosťou Bohu a Kristovi, a nikomu inému. (Skutky 5:29) Ak niekto poslúcha skôr ľudí ako Boha, nevyhnutne to vedie k zneužívaniu a k politizácii Kristovho posolstva.

Je nepochybné, že jezuiti vyhrali niektoré bitky vo svojom boji proti protestantizmu. Ale za akú cenu? Úspech dosiahli skôr politickými intrigami ako láskou k blížnemu. Ich evanjelizácia slúžila na šírenie posolstva evanjelia poškvrneného politickými ideami a ambíciami. Jezuiti si dali za cieľ obrátiť na vieru svet, no sami sa stali jeho časťou. Chcel Ježiš toto?

Ježiš o svojich pravých učeníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ (Ján 17:16) Je pravda, že apoštol Pavol povedal: „Pre všetkých som sa stal všetkým.“ (1. Korinťanom 9:22, Preklad Svätého písma podľa Novej vulgáty) Ale to znamenalo len toľko, že prispôsobil svoje posolstvo poslucháčom, a nie že by robil kompromisy v kresťanských zásadách s cieľom obracať na vieru alebo získavať politický vplyv.

Úmyslom Ignáca bolo, aby sa jezuiti predstavili svetu ako napodobňovatelia Ježiša Krista, ale tento obraz bol poškvrnený politikou a úskokmi. Stali sa „pre všetkých... všetkým“, ale nerobili „všetko... na Božiu chválu“. — 1. Korinťanom 10:31.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 12]

Ako sa niekto stane jezuitom

Štyri sľuby. Na začiatku sú tri sľuby: sľub chudoby, sľub mravnej čistoty a sľub poslušnosti. Po dvanástich rokoch skladá jezuita svoj štvrtý sľub, zaväzujúc sa „poslúchať každý príkaz rímskeho pápeža“.

Duchovné cvičenia — to je príručka obsahujúca štvortýždňový program rozjímania, ktorý je vypracovaný tak, aby vštepil novicovi celoživotnú oddanosť veci jezuitov.

Počas prvého týždňa si účastník predstavuje — všetkými svojimi zmyslami — pekelné muky. V druhom týždni sa musí rozhodnúť, či sa prihlási za jezuitu. Tretí týždeň je venovaný výlučne meditáciám o Ježišovom utrpení a jeho smrti a záverečný týždeň je vyhradený pre „živé predstavy“ Kristovho vzkriesenia.

Inštrukcie sú dávané krok za krokom. V prvý týždeň sa napríklad novicovi hovorí, aby „cítil dym, síru, odporný zápach a skazu pekla“ a aby „pociťoval, ako sa plamene zmocňujú duše a pohlcujú ju“.

Konštitúcie — to je kniha podobná Talmudu, obsahuje pravidlá a smernice, ktoré zostavil Ignác z Loyoly. Medziiným sa tu jezuitovi hovorí, v akej polohe má mať ruky, ako sa má pozerať na niekoho vyššie postaveného a prečo by nemal krčiť nosom.

Predovšetkým však Konštitúcie zdôrazňujú absolútnu poslušnosť jezuitu jeho nadriadeným. „Podriadený je ako mŕtvola v rukách svojho nadriadeného.“

[Rámček/obrázok na strane 15]

Prečo sa istý jezuita stal Jehovovým svedkom

Pochybovať som začal vtedy, keď som pracoval v chudobných bolívijských farnostiach. Spočiatku sa pochybnosti netýkali cirkvi, ale jej predstaviteľov. Každý mesiac som napríklad musel odovzdať miestnemu biskupovi určité percento zo zbierok a poplatkov za zvláštne omše, sobáše, pohreby a tak ďalej. Keďže moja farnosť bola chudobná, biskupov podiel nebol nijako impozantný. Hlboko ma zraňovalo, keď otvárajúc obálku pohŕdavo hovorieval: „Tak toto je ten mizerný príspevok, ktorý mi prinášate?“ Zjavne preňho ‚dva haliere vdovy‘ nemali cenu. — Lukáš 21:1–4.

Ďalším činiteľom, ktorý ma znepokojoval, bola ochota cirkevnej hierarchie prijímať a povoľovať miestne pohanské zvyky v súvislosti s uctievaním Cristo de la Vera-Cruz (Krista pravého kríža), čo bol obraz v mojom farskom kostole. V mnohých prípadoch boli tieto zvyky zjavným prejavom démonského fanatizmu. Okrem toho bolo s týmito náboženskými sviatkami často spojené opilstvo, ale z oficiálnych miest sa neozval proti týmto pohanským bakchanáliám žiaden hlas.

Dospel som k presvedčeniu, že v priebehu stáročí sa katolícka cirkev odchýlila od biblickej pravdy, nahradila ju ľudskými tradíciami a filozofiou, a že chýb sa nedopustili iba poniektorí jednotlivci. A tak som si uvedomil, že v srdci už nie som katolíkom. — Rozprával Julio Iniesta García.e

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 11]

Zakladateľ jezuitov Ignác z Loyoly a jeho svätyňa v Španielsku

[Obrázok na strane 13]

Jezuiti boli vypovedaní zo Španielska v roku 1767 pre svoju povesť, ktorú si získali politickými intrigami