Rozhodnutí pomôcť deťom

VČERA zomrelo v rozvojových krajinách 40 000 detí, ktoré nemali ani päť rokov. Dnes zomrie ďalších 40 000. Zajtra ďalších 40 000. Väčšine týchto úmrtí by sa dalo predísť.

Celé roky sa táto situácia nazýva „tichá núdza“ alebo „tichá pohroma“, čo znamená, že takmer unikla pozornosti sveta. „Ak by denne uhynulo 40 000 sov, vyvolalo by to pobúrenie. No keď zomiera 40 000 detí, to si sotvakto všimne,“ sťažoval sa Peter Teeley, hovorca OSN o problematike detí, na Svetovom summite OSN o deťoch, konanom v roku 1990 v sídle OSN v New Yorku.

Niektorí si myslia, že summit by to predsa len mohol zmeniť. Zúčastnili sa ho významní predstavitelia zo 159 krajín vrátane 71 hláv štátov. Zastupovali spolu 99 percent svetovej populácie. Michail Gorbačov zhodnotil atmosféru slovami: „Ľudstvo už viac nemôže tolerovať skutočnosť, že každoročne zomierajú milióny detí.“

V dňoch, ktoré predchádzali summitu, svet prejavil svoju podporu. Na túto nepriaznivú situáciu detí sa sústredili doslova stovky národných a miestnych stretnutí, seminárov, pracovných konferencií a diskusií. Vyše milióna ľudí v 80 krajinách zapálilo sviečky, aby symbolizovalo svoju nádej, že napriek číhajúcim problémom a nebezpečenstvám svet môže byť lepší.

Posledný deň summitu bol vyhlásený organizáciou UNICEF (Detský fond OSN) za „azda najvýznamnejší deň pre deti celého sveta“. Prečo to nadšenie? Lebo vodcovia sveta prijali konkrétny „Plán opatrení“ na zmenšenie utrpenia a zomierania detí na celej zemi.

Je nesporné, že dejiny diplomatických rokovaní sú útesom s troskami sľubov. Ale mnohí cítili nového ducha úprimnosti a spolupráce ako výsledok skončenia studenej vojny. James Grant, výkonný riaditeľ UNICEF-u, nadšene tvrdil: „Hlavy štátov a vlády vskutku urobili prvý krok k vytvoreniu blahobytu pre všetkých ľudí — pre ‚deti dospelé‘ i pre deti — ako k hlavnému cieľu rozvoja nového svetového poriadku.“

V roku, ktorý nasledoval po summite, väčšina národov už skutočne vypracovala štátne plány na uskutočňovanie rezolúcií summitu. To podnietilo riaditeľa Granta k vyhláseniu: „Teraz vidíme veľmi reálnu vyhliadku, že do roku 2000 môže byť zdravie pre všetky deti dosiahnuteľné.“

V čom však spočíva nepriaznivá situácia detí, to hanebné tajomstvo celosvetovej rodiny, ktoré bolo odhalené v medzinárodných masmédiách? Máme teraz, po skončení studenej vojny a v atmosfére medzinárodnej spolupráce, dôvod veriť, že Spojené národy zavedú nádherný nový svetový poriadok? Môžeme realisticky dúfať vo svetlú budúcnosť pre naše deti? O týchto otázkach budeme uvažovať v nasledujúcich dvoch článkoch.