„Namiesto zlata som našiel diamanty“
ROZPRÁVA MICHALIS KAMINARIS
Po piatich rokoch v Južnej Afrike, kam som šiel hľadať zlato, som sa vracal domov s niečím oveľa cennejším. Dovoľte mi, aby som vám porozprával o bohatstve, ktoré som teraz vlastnil a o ktoré som sa túžil deliť.
NARODIL som sa v roku 1904 na gréckom ostrove Kefallénia v Iónskom mori. Krátko nato mi zomreli obaja rodičia, a tak som vyrastal ako sirota. Túžil som po pomoci a často som sa modlil k Bohu. Hoci som pravidelne chodil do chrámu gréckej ortodoxnej cirkvi, vôbec som nepoznal Bibliu. A nenašiel som nijakú útechu.
V roku 1929 som sa rozhodol emigrovať a hľadať lepší život. Opustil som svoj neúrodný ostrov a odplavil som sa cez Anglicko do Južnej Afriky. Po 17 dňoch na mori som sa dostal do Kapského Mesta (Južná Afrika), kde ma ihneď najal jeden krajan. Ale v materiálnom bohatstve som útechu nenašiel.
Niečo vzácnejšie
Bol som v Južnej Afrike asi dva roky, keď moje pracovisko navštívil jeden Jehovov svedok a ponúkol mi biblickú literatúru v gréčtine vrátane brožúrok Kde sú mŕtvi? a Kedy sa skončí útlak? Dobre sa pamätám, ako dychtivo som si ich prečítal, dokonca som sa naučil naspamäť všetky citované biblické texty. Jedného dňa som povedal svojmu kolegovi: „Našiel som to, čo som celé tie roky hľadal. Prišiel som do Afriky za zlatom, ale namiesto zlata som našiel diamanty.“
Mal som veľkú radosť, keď som sa dozvedel, že Boh má osobné meno, Jehova, že jeho Kráľovstvo už bolo zriadené v nebesiach a že žijeme v posledných dňoch tohto systému vecí. (Žalm 83:18; Daniel 2:44; Matúš 6:9, 10; 24:3–12; 2. Timotejovi 3:1–5; Zjavenie 12:7–12) Aké vzrušujúce bolo dozvedieť sa, že Jehovovo Kráľovstvo prinesie nekonečné požehnania celému ľudskému rodu! Ďalším faktom, ktorý na mňa zapôsobil, bolo to, že tieto drahocenné pravdy sa kážu na celom svete. — Izaiáš 9:6, 7; 11:6–9; Matúš 24:14; Zjavenie 21:3, 4.
Onedlho som zistil adresu kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower v Kapskom Meste a získal som ďalšiu biblickú literatúru. Bol som mimoriadne potešený, že som nadobudol osobný výtlačok Biblie. To, čo som si prečítal, vo mne roznietilo túžbu vydávať svedectvo. Začal som tým, že som poslal biblické publikácie príbuzným, priateľom a známym do svojho rodného mesta Lixoúrion. Pri svojom štúdiu som postupne pochopil, že na to, aby sa človek páčil Jehovovi, musí mu oddať svoj život. A tak som to v modlitbe ihneď urobil.
Pri jednej príležitosti som navštívil zhromaždenie Jehovových svedkov, ale pretože som nevedel po anglicky, nerozumel som ani slovo. Keď som sa dozvedel, že v Port Elizabeth žije veľa Grékov, presťahoval som sa tam, no nenašiel som tam nijakých svedkov hovoriacich po grécky. Preto som sa rozhodol, že sa vrátim do Grécka, aby som sa mohol stať evanjelistom celým časom. Spomínam si, ako som si hovoril: ‚Vrátim sa do Grécka, aj keby som sa tam mal dostať polonahý.‘
Služba celým časom v Grécku
Jar roku 1934 ma zastihla na palube talianskeho zaoceánskeho parníka Duilio. Dostal som sa do Marseille (Francúzsko) a po desaťdňovom pobyte som na palube osobnej lode Patris cestoval do Grécka. Loď mala počas plavby na mori mechanickú poruchu a v noci bol vydaný príkaz spustiť na more záchranné člny. Vtedy som si spomenul na svoje úvahy dostať sa do Grécka aj polonahý. Ale nakoniec priplával taliansky remorkér a odtiahol nás do Neapola (Taliansko). Neskôr sme sa napokon dostali do Pirea (Grécko).
Odtiaľ som si to namieril do Atén, kde som navštívil kanceláriu odbočky spoločnosti Watch Tower. V rozhovore s Athanassiosom Karanassiosom, dozorcom odbočky, som požiadal o pridelenie ako kazateľ celým časom. Nasledujúci deň som bol na ceste na Peloponéz v južnej časti pevninského Grécka. Celá táto oblasť mi bola pridelená ako osobný obvod!
S bezmedzným nadšením som začal kazateľské dielo a chodil som z mesta do mesta, z dediny do dediny, z hospodárstva na hospodárstvo a od osamoteného domu k osamotenému domu. Čoskoro sa ku mne pripojil Michael Triantafilopoulos, ktorý ma v lete 1935 — vyše roka po tom, čo som začal službu celým časom — pokrstil! Nebola dostupná nijaká verejná doprava, a tak sme všade chodili pešo. Naším najväčším problémom bol odpor duchovenstva, ktoré by bolo urobilo čokoľvek, len aby nás zastavilo. Následkom toho sme sa stretávali s množstvom predsudkov. No vydávanie svedectva pokračovalo i napriek prekážkam a Jehovovo meno bolo oznamované široko-ďaleko.
Znášame odpor
V jedno ráno, keď som kázal v hornatej oblasti Arkádia, dostal som sa do dediny Magouliana. Po hodine vydávania svedectva som začul kostolné zvony a zakrátko som si uvedomil, že vyzváňajú kvôli mne! Pod vedením archimandritu gréckej ortodoxnej cirkvi (cirkevný hodnostár s nižším postavením ako biskup) sa zhromaždil dav ľudí. Rýchlo som zavrel svoju svedeckú aktovku a potichu som sa modlil k Jehovovi. Archimandrita s húfom detí, ktoré ho nasledovali, si to namieril priamo ku mne. Začal kričať: „To je on! To je on!“
Deti utvorili okolo mňa tesný kruh a duchovný vykročil spomedzi nich a začal ma strkať svojím veľkým vyčnievajúcim bruchom so slovami, že sa ma nechce ani dotknúť rukou ‚pre prípad, že by som bol nakazený‘. „Udrite ho! Udrite ho!“ vykrikoval. Práve vtedy sa však objavil policajt a oboch nás odviedol na policajnú stanicu. Duchovný bol postavený pred súd za podnecovanie davu a dostal pokutu 300 drachiem zvýšenú o súdne trovy. Ja som bol prepustený.
Keď sme prišli do novej oblasti, vybrali sme si dajaké väčšie mesto ako základňu našej činnosti a odtiaľ sme prepracovali celé územie do vzdialenosti štyroch hodín chôdze. To znamenalo, že sme odchádzali ráno ešte za tmy a vracali sme sa domov večer po zotmení, pričom sme každý deň navštívili spravidla jednu alebo dve dediny. Po prepracovaní okolitých dedín sme kázali vo východiskovom meste a potom sme šli ďalej. Často sme boli zatýkaní, lebo duchovenstvo proti nám poburovalo ľudí. V oblasti Parnassos v strednom Grécku ma polícia hľadala celé mesiace. Nikdy ma však nedolapila.
Jedného dňa sme s bratom Triantafilopoulosom kázali v dedine Mouríki v oblasti Boiótia. Rozdelili sme si dedinu na dve časti a ja som začal pracovať na strmých svahoch, lebo som bol mladší. Zrazu som zdola začul výkriky. Bežal som dolu a myslel som si: ‚Bijú brata Triantafilopoulosa.‘ Dedinčania sa zhromaždili v miestnej kaviarni a kňaz dupajúc chodil hore-dolu ako rozhnevaný býk. „Títo ľudia nás nazývajú ‚semenom Hada‘,“ vykrikoval.
Kňaz už predtým zlomil svoju vychádzkovú palicu na hlave brata Triantafilopoulosa, ktorému po tvári tiekla krv. Keď som mu krv poutieral, podarilo sa nám odtiaľ dostať. Išli sme pešo tri hodiny, kým sme dorazili do mesta Téby. Na tamojšej klinike mu ranu ošetrili. Oznámili sme tento incident na polícii a dali sme to na súd. Ale kňaz mal známosti a napokon bol zbavený viny.
Keď sme pracovali v meste Leukas, prívrženci jedného z politických vodcov v tej oblasti nás „zatkli“ a priviedli nás do dedinskej kaviarne, kde sme sa ocitli ako obvinení pred provizórnym ľudovým súdom. Politický vodca a jeho muži striedavo chodili okolo nás hore-dolu a držali nám reč — v jednom kuse bombasticky rečnili — a hrozili nám zaťatými päsťami. Všetci boli opití. Ich prázdne reči namierené proti nám pokračovali od poludnia až do západu slnka, ale nás to nevyviedlo z rovnováhy a stále sme s úsmevom vyhlasovali, že sme nevinní, a potichu sme sa modlili k Jehovovi Bohu o pomoc.
Za súmraku nás oslobodili dvaja policajti. Vzali nás na policajnú stanicu a zaobchádzali s nami dobre. Aby politický vodca ospravedlnil svoje konanie, nasledujúci deň prišiel a obvinil nás zo šírenia propagandy proti gréckemu kráľovi. Preto nás polícia poslala s eskortou dvoch mužov do mesta Lamia na ďalšie vyšetrovanie. Sedem dní nás držali vo väzbe a potom nás v putách vzali do mesta Larissa na pojednávanie.
Naši kresťanskí bratia v Larisse, ktorí boli informovaní vopred, očakávali náš príchod. Veľká náklonnosť, ktorú nám prejavili, bola vynikajúcim svedectvom pre strážcov. Náš právny zástupca, Jehovov svedok a bývalý podplukovník, bol v meste dobre známy. Keď sa objavil na súde a obhajoval nás, obvinenia vznesené proti nám boli odhalené ako falošné a my sme boli prepustení na slobodu.
Všeobecný úspech, ktorý Jehovovi svedkovia dosahovali v kázaní, viedol k zosilneniu odporu. V rokoch 1938 a 1939 boli schválené zákony zakazujúce obracanie na inú vieru a my s Michaelom sme boli zatiahnutí do desiatok súdnych procesov v súvislosti s touto spornou otázkou. Potom nám kancelária odbočky poradila, aby sme pracovali oddelene, aby naša činnosť nepriťahovala takú pozornosť. Zistil som, že je ťažké nemať spoločníka. A predsa som s dôverou v Jehovu pešo prepracoval oblasť Atiky, Boiótie, Fthiótisu, Euboie, Aitólie, Akarnánie, Eurytánie a oblasť Peloponézu.
V tom období mi pomáhali prekrásne žalmistove slová vyjadrujúce dôveru v Jehovu: „Pri tebe môžem bežať popri záškodníckej tlupe a pri svojom Bohu môžem preliezť múr. Je to pravý Boh, Ten, ktorý ma tesne opasuje životnou energiou a spôsobí, že moja cesta bude dokonalá; moje nohy urobí podobné nohám laní a drží ma, aby som stál na miestach, ktoré sú pre mňa vysoké.“ — Žalm 18:29, 32, 33.
V roku 1940 Taliansko vyhlásilo vojnu Grécku a krátko nato vtrhli do krajiny nemecké vojská. Bolo vyhlásené stanné právo a knihy spoločnosti Watch Tower boli zakázané. Pre Jehovových svedkov v Grécku to boli ťažké časy; napriek tomu počet svedkov pozoruhodne vzrástol — zo 178 svedkov v roku 1940 na 1770 na konci druhej svetovej vojny v roku 1945!
Služba v Bételi
V roku 1945 som bol pozvaný slúžiť v kancelárii odbočky Jehovových svedkov v Aténach. Bétel, čo znamená „Boží dom“, sa vtedy nachádzal v jednom prenajatom dome na ulici Lombardou. Kancelárie boli na prízemí a tlačiareň bola v suteréne. Pozostávala z malého tlačového stroja a orezávačky. Personál tlačiarne sprvu tvorili iba dvaja ľudia, ale onedlho začali zo svojich domov dochádzať ďalší dobrovoľní pracovníci, aby pomohli s prácou.
Kontakt s ústredím spoločnosti Watch Tower v Brooklyne v New Yorku bol opäť nadviazaný roku 1945 a v tom roku sme v Grécku začali znovu pravidelne tlačiť Strážnu vežu. Potom v roku 1947 sme odbočku presťahovali na ulicu Tenedou 16, no tlačiareň zostala na ulici Lombardou. Neskôr bola tlačiareň presťahovaná z ulice Lombardou do továrne patriacej istému svedkovi, vzdialenej asi 5 kilometrov. A tak sme istý čas chodili sem a tam medzi tromi miestami.
Pamätám sa, ako som pred úsvitom opúšťal naše obytné priestory na ulici Tenedou a cestoval som do tlačiarne. Tam som pracoval až do jednej hodiny popoludní a potom som šiel na ulicu Lombardou, kam boli dopravované hárky papiera, ktoré už boli potlačené. Z týchto hárkov sa tam skladali, zošívali a ručne orezávali časopisy. Potom sme hotové časopisy vzali na poštu, vyniesli sme ich na druhé poschodie, pomohli sme zamestnancom roztriediť ich a na obálky nalepiť známky, aby sa mohli rozposlať.
Do roku 1954 počet svedkov v Grécku vzrástol na vyše 4000 a boli potrebné väčšie priestory. Preto sme sa presťahovali do nového trojpodlažného Bételu v centre Atén na ulici Kartali. V roku 1958 som bol požiadaný, aby som prevzal dozor nad kuchyňou a to bolo mojou zodpovednosťou až do roku 1983. Medzitým, v roku 1959, som sa oženil s Eleftheriou, ktorá sa preukázala ako lojálna pomocníčka v Jehovovej službe.
Znovu znášame odpor
V roku 1967 sa moci chopila vojenská chunta a na naše kazateľské dielo boli opäť uvalené obmedzenia. Ale keďže sme už mali skúsenosti, ako si poradiť so zákazom našej činnosti, rýchlo sme sa prispôsobili a úspešne sme pokračovali v podzemí.
Naše zhromaždenia sa konali v súkromných domoch a v službe od dverí k dverám sme boli opatrní. Napriek tomu boli naši bratia pravidelne zatýkaní a množili sa súdne procesy. Naši právnici boli stále na cestách, aby stíhali pojednávania, ktoré sa konali v rôznych častiach krajiny. Napriek odporu zostala väčšina svedkov vo svojej kazateľskej činnosti pravidelná, a to najmä počas víkendov.
V typickú sobotu alebo nedeľu sme po skončení kazateľskej činnosti v ten deň urobili kontrolu, aby sme zistili, kto z našich skupín chýba. Tí, ktorí chýbali, boli už obvykle zadržaní na najbližšej policajnej stanici. A tak sme im doniesli prikrývky a jedlo a poskytli sme im povzbudenie. Navyše sme informovali našich právnikov, ktorí sa potom v pondelok dostavili k prokurátorovi, aby obhajovali tých, ktorí boli zadržaní. Túto situáciu sme znášali radostne, lebo sme trpeli pre pravdu!
V čase zákazu bola naša tlačiarenská prevádzka v Bételi zatvorená. Preto sa akousi tlačiarňou stal dom na predmestí Atén, v ktorom sme spolu s Eleftheriou bývali. Eleftheria odpisovala články zo Strážnej veže a používala pritom ťažký písací stroj. Vkladala doň desať hárkov papiera naraz a musela veľmi silno udierať na klávesy, aby sa písmená pretlačili. Ja som potom tieto strany poskladal a zošil som ich dovedna. Takto to šlo každý večer až do polnoci. O poschodie nižšie býval policajt a my sa dodnes čudujeme, prečo nás nikdy nezačal podozrievať.
Tešíme sa z neustáleho rozširovania
V roku 1974 bola v Grécku obnovená demokracia a naše kazateľské dielo sa opäť vykonávalo voľnejšie. Ale počas siedmich rokov obmedzenia nášho diela sme sa tešili z úžasného vzrastu o viac než 6000 nových svedkov, čím sme dosiahli celkový počet vyše 17 000 hlásateľov Kráľovstva.
Znova sme začali aj s našou pravidelnou tlačiarenskou činnosťou v priestoroch odbočky. Následkom toho boli priestory Bételu na ulici Kartali zakrátko primalé. Preto bol kúpený pozemok s rozlohou jedného hektára na aténskom predmestí Marousi. Na ňom boli postavené nové budovy Bételu, v ktorých bolo 27 obytných miestností, tlačiareň, kancelárie a ďalšie priestory. Tieto budovy boli zasvätené v októbri 1979.
Časom sme potrebovali ešte viac priestoru. A tak bol kúpený 22-hektárový pozemok asi 60 kilometrov severne od Atén. Toto miesto je v oblasti Eleona na svahu kopca, s výhľadom na vrchy a dobre zavlažované údolia. Tam sme v apríli 1991 zasvätili oveľa väčšie stredisko, ku ktorému patrí 22 domov a v každom z nich možno ubytovať osem ľudí.
Po vyše 60 rokoch strávených v službe celým časom som stále požehnávaný dobrým zdravím. Našťastie sa mi ‚dobre darí, i keď som zošedivel‘. (Žalm 92:14) Som mimoriadne vďačný Jehovovi za to, že žijem, a tak môžem na vlastné oči vidieť ten ohromný vzrast počtu jeho pravých ctiteľov. Prorok Izaiáš predpovedal takýto vzrast: „Tvoje brány skutočne zostanú stále otvorené; nebudú sa zavierať ani vo dne ani v noci, aby sa ti prinášal majetok národov.“ — Izaiáš 60:11.
Aké úžasné je vidieť milióny ľudí zo všetkých národov, ako prúdia do Jehovovej organizácie a sú vyučovaní, ako prežiť cez veľké súženie do Božieho nového sveta! (2. Petra 3:13) Môžem pravdivo povedať, že služba celým časom sa mi preukázala ako cennejšia než čokoľvek, čo môže ponúknuť tento svet. Nie, nenašiel som zlaté poklady, ale našiel som duchovné diamanty, ktoré nesmierne obohatili môj život.
[Obrázky na strane 23]
Michalis a Eleftheria Kaminarisovci
Vpravo: Tlačiareň na ulici Lombardou