Náboženstvo na oboch stranách

DŇA 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko, a tak začalo druhú svetovú vojnu. O tri týždne nato sa v novinách The New York Times objavil titulok: „Nemeckí vojaci zmobilizovaní cirkvami.“ Vari nemecké cirkvi naozaj podporovali Hitlerove vojny?

Friedrich Heer, rímskokatolícky profesor histórie na Viedenskej univerzite, uznal, že to tak bolo: „Sú to holé fakty nemeckých dejín, že kríž s hákovým krížom sa stále viac zbližovali, až kým hákový kríž nehlásal posolstvo víťazstva z veží nemeckých katedrál, kým sa vlajky s hákovým krížom neobjavili okolo oltárov a kým katolícki i protestantskí teológovia, farári, duchovní a politici nevítali alianciu s Hitlerom.“

Skutočne, cirkevní vodcovia poskytli neobmedzenú podporu Hitlerovmu vojenskému úsiliu, ako napísal rímskokatolícky profesor Gordon Zahn: „Nemecký katolík, ktorý vzhliadal k svojim náboženským predstaveným o duchovné vedenie a usmernenie, čo sa týka služby v Hitlerovej vojne, dostal prakticky také isté odpovede, aké by dostal od samého nacistického vládcu.“

Náboženstvá na opačnej strane

Ale čo hovorili cirkvi v krajinách, ktoré stáli proti Nemecku? Noviny The New York Times z 29. decembra 1966 uverejnili správu: „Miestna katolícka hierarchia v minulosti takmer vždy podporovala vojny svojich národov, žehnajúc vojská a predkladajúc modlitby o víťazstvo, zatiaľ čo iná skupina biskupov na druhej strane sa verejne modlila o opačný výsledok.“

Bola táto podpora opozičných armád poskytovaná so schválením Vatikánu? Uvažujte: 8. decembra 1939, iba tri mesiace po vypuknutí druhej svetovej vojny, pápež Pius XII. vydal pastiersky list Asperis Commoti Anxietatibus. Tento list bol adresovaný kaplánom v armádach bojujúcich národov a povzbudzoval kaplánov na oboch stranách, aby dôverovali príslušným vojenským biskupom. List napomínal kaplánov „ako bojovníkov pod vlajkou svojej krajiny, aby bojovali aj za cirkev“.

Náboženstvo sa často bojachtivo ujíma vedenia pri mobilizovaní krajín do vojny. „Dokonca i v kostoloch sme mali bojové vlajky,“ priznal zosnulý protestantský duchovný Harry Emerson Fosdick. A pokiaľ ide o prvú svetovú vojnu, britský brigádny generál Frank P. Crozier povedal: „Kresťanské cirkvi sú najlepšími tvorcami krvilačnosti, ktorých máme a ktorých sme voľne využívali.“

To však bol minulý záznam o náboženstve. A čo jeho nedávna úloha vo vojne v republikách bývalej Juhoslávie, kde je väčšina ľudí buď rímskokatolíckeho, alebo pravoslávneho náboženstva?

Zodpovednosť náboženstva

Jeden titulok v časopise Asiaweek z 20. októbra 1993 tvrdil: „Bosna je epicentrom náboženského konfliktu.“ Titulok istého komentára v novinách San Antonio Express-News z 13. júna 1993 hlásal: „Náboženskí pohlavári by mali ukončiť bosnianske trápenia.“ Článok hovoril: „Rímskokatolícka, východná pravoslávna a moslimská viera... sa nemôže zbaviť zodpovednosti za to, čo sa deje. Nie v tejto dobe a nie pred celým svetom, ktorý večer čo večer pozerá správy. Je to ich vojna... Základná myšlienka, že náboženskí vodcovia nesú zodpovednosť za konflikt, je jasná. Vyvoláva ho ich číre svätuškárstvo. Vyvolávajú ho tým, že jednu z bojujúcich strán požehnávajú a druhú zatracujú.“

Prečo je napríklad nenávisť medzi členmi rímskokatolíckej cirkvi a východných pravoslávnych cirkví taká veľká? Za to sú zodpovední pápeži, patriarchovia a ďalší cirkevní vodcovia. Už odvtedy, čo sa roku 1054 tieto náboženstvá definitívne oddelili, cirkevní vodcovia podporujú nenávisť a vojny medzi členmi svojich cirkví. Čiernohorské noviny Pobeda z 20. septembra 1991 poukazovali v článku o nedávnych bojoch na túto náboženskú schizmu a jej následky. Článok pod titulkom „Zabijaci v mene Boha“ vysvetľoval:

„Nie je to politická záležitosť medzi [chorvátskym prezidentom] Tudjmanom a [srbským vodcom] Miloševićom, ale je to skôr náboženská vojna. Bolo by treba povedať, že už tisíc rokov uplynulo odvtedy, čo sa pápež rozhodol zbaviť sa pravoslávneho náboženstva ako protivníka... Roku 1054... pápež vyhlásil, že pravoslávna cirkev je zodpovedná za rozdelenie... Na prvom katolíckom kongrese v roku 1900 bol jasne vysvetlený plán genocídy pravoslávia na 20. storočie. [Tento] plán sa teraz uskutočňuje.“

Nedávny konflikt v bývalej Juhoslávii však nie je prvým príkladom náboženského boja v tomto storočí. Rímski katolíci sa pokúšali odstrániť pravoslávnu cirkev z tejto oblasti už pred päťdesiatimi rokmi, počas druhej svetovej vojny. Za podpory pápeža začalo chorvátske nacionalistické hnutie nazvané ustaša ovládať nezávislý chorvátsky štát. The New Encyclopædia Britannica uvádza, že táto vláda schválená Vatikánom používala „neobyčajne brutálne praktiky, ku ktorým patrili popravy státisícov Srbov a Židov“.

V knihe The Yugoslav Auschwitz and the Vatican (Vatikán a juhoslovanský Osvienčim) nie sú zdokumentované len tieto masové vraždy — zahŕňajúce desaťtisíce obetí — ale je tu zdokumentované aj to, ako bol do nich zapojený Vatikán.

Na druhej strane, pravoslávna cirkev podporovala zasa Srbov v ich boji. Naozaj, isté noviny citovali veliteľa jednej srbskej jednotky, ako hovorí: ‚Mojím veliteľom je patriarcha.‘

Čo by bolo možné urobiť, aby sa zastavilo zabíjanie, ktoré len v Bosne a Hercegovine po sebe zanechalo až 150 000 mŕtvych alebo nezvestných? Fred Schmidt vyhlásil v novinách San Antonio Express-News, že Bezpečnostná rada OSN by mala odsúhlasiť „formálnu rezolúciu vyzývajúcu pápeža, konstantinopolského patriarchu a [ostatných vodcov] katolíckej, východnej pravoslávnej a moslimskej cirkvi, ktorí majú súdnu právomoc v Bosne-Hercegovine, aby bezodkladne nariadili svojim stádam stiahnuť sa späť a aby sa spolu stretli a našli spôsob, ako môžu ich veriaci nakloniť svoje srdce, aby žili s ľuďmi inej viery ako susedia“.

Jeden komentár v novinách Progress Tribune vydávaných v Scottsdale (Arizona), napísaný v podobnom duchu, usúdil, že táto vojna „by sa mohla zastaviť, keby sa náboženskí vodcovia, ktorí sú tam, vážne usilovali o jej zastavenie“. Článok naznačoval, že to môžu dosiahnuť „okamžitou exkomunikáciou každého člena náboženskej obce, ktorý odpáli delostrelecký granát na Sarajevo“.

Žiadna reálna sila na podporu pokoja

Pápeži však často odmietali exkomunikovať tých najhorších vojnových zločincov, hoci sa iní katolíci dovolávali toho, aby sa taký krok podnikol. Napríklad Catholic Telegraph-Register vydávaný v Cincinnati (Ohio, USA) uverejnil pod titulkom „Kábelogram pápežovi znie: Vychovaný ako katolík, ale porušuje zásady viery“, túto správu: „Piovi XII. bola predložená výzva, aby bol Reichsführer Adolf Hitler exkomunikovaný... Časť [kábelogramu] znela: ‚Adolf Hitler sa narodil katolíckym rodičom, bol pokrstený ako katolík, vychovaný ako katolík a dostal vzdelanie ako katolík.‘“ A predsa Hitler nebol nikdy exkomunikovaný.

Zamyslite sa aj nad situáciou v tých častiach Afriky, kde zúril neľútostný boj. Pätnásť rímskokatolíckych biskupov z afrických národov Burundi, Rwandy, Tanzánie, Ugandy a Zairu priznalo, že aj napriek tomu, že v tomto regióne žijú mnohí pokrstení „kresťania“, „vnútorné konflikty viedli k ničeniu, masakrom a násilnému presídľovaniu ľudí“. Títo biskupi pripustili, že koreňom problému „je to, že kresťanská viera neprenikla dostatočne mentalitou ľudí“.

Noviny National Catholic Reporter z 8. apríla 1994 napísali, že „pápež... pociťoval ‚nesmiernu bolesť‘ pri čerstvých správach o konflikte v malom africkom národe [Burundi], ktorého obyvateľstvo je prevažne katolícke“. Pápež povedal, že v Rwande, kde je asi 70 percent obyvateľov katolíkov, „sú aj katolíci zodpovední“ za zabíjanie. Áno, katolíci na obidvoch stranách sa navzájom masakrovali práve tak, ako to robili v nespočetnom množstve predchádzajúcich vojen. A iné náboženstvá, ako sme videli, robili to isté.

Máme preto usudzovať, že všetky náboženstvá podporujú niektorú bojujúcu stranu? Existuje nejaké náboženstvo, ktoré je pravou silou na podporu pokoja?

[Obrázok na strane 5]

Hitler, ktorý je tu zachytený s pápežským nunciom Basallom di Torregrossom, nebol nikdy exkomunikovaný

[Prameň ilustrácie]

Bundesarchiv Koblenz