Misionári — nositelia svetla, alebo tmy? — 4. časť

Duchovné svetlo pre „temný kontinent“?

„PRED menej ako 100 rokmi bola Afrika nazývaná temným kontinentom, pretože veľa vecí o nej bolo Európanom neznámych.“ To, o čom sa tu zmieňuje The World Book Encyclopedia, nebola africká temnota, ale skôr európska temnota — totiž Európe chýbali vedomosti o tomto značne neprebádanom kontinente. Nie je v tom teda nijaký rozpor, že názov Afrika je pravdepodobne odvodený z latinského slova aprica, čo znamená „slnečný“.

Z jedného hľadiska však Afrika bola v tme — a to pokiaľ ide o biblickú pravdu. Donald Coggan, bývalý arcibiskup canterburský, nazýva Afriku a Áziu „dvoma veľkými kontinentmi, do ktorých cirkvi Západu investovali svoje zdroje ľudských síl i peňažné zdroje počas väčšej časti dvoch storočí“.

Mnohí z misionárov cirkví kresťanstva boli nepochybne úprimní. Niektorí pri konaní svojho diela dokonca obetovali svoj život. Mali hlboký vplyv na život Afriky. Ale naozaj ‚vrhali svetlo pomocou dobrého posolstva‘, ako to robil Kristus, a zbavovali tým takzvaný temný kontinent duchovnej tmy? — 2. Timotejovi 1:10, Reference Bible.

Domorodí misionári vrhli prvé záblesky svetla

Prvý kresťan, o ktorom je záznam, že kázal v Afrike, bol sám Afričanom. Bol to etiópsky eunuch spomínaný v Biblii, v 8. kapitole Skutkov. Ako židovský prozelyta sa vracal domov z Jeruzalema, kde bol v chráme uctievať, keď ho Filip obrátil na kresťanstvo. Niet pochýb o tom, že v súlade s horlivosťou raných kresťanov tento Etiópčan neskôr aktívne kázal dobré posolstvo, ktoré počul, a stal sa misionárom vo vlastnej krajine.

Historici sa však nezhodujú v názore, či bolo v Etiópii kresťanstvo zavedené touto cestou, alebo nie. Zdá sa, že etiópska pravoslávna cirkev sa datuje do štvrtého storočia, keď Atanázius, biskup koptskej cirkvi z Alexandrie, ordinoval istého sýrskeho študenta filozofie menom Frumentius za biskupa etiópskych „kresťanov“.

Koptská cirkev — označenie Kopt je odvodené z gréckeho slova s významom „Egypťan“ — tvrdí, že jej zakladateľom a prvým patriarchom bol evanjelista Marek. Podľa tradície Marek kázal v Egypte koncom prvej polovice prvého storočia. V každom prípade sa „kresťanstvo“ rozšírilo do severnej Afriky v ranej dobe, v spojení s mužmi ako Origenes a Augustín, ktorí dosiahli významné postavenie. Katechetická škola v Alexandrii (Egypt), ktorej prvým predstaveným bol Pantaenus, sa stala slávnym strediskom „kresťanskej“ vzdelanosti. Ale v čase Pantaenovho nástupcu, Klementa Alexandrijského, už zjavne pôsobilo odpadnutie svojím zhubným vplyvom. The Encyclopedia of Religion odhaľuje, že Klement „obhajoval zlúčenie Kristovho učenia a Biblie s gréckou filozofiou“.

Koptská cirkev viedla intenzívne misionárske ťaženie, najmä vo východnej Líbyi. Aj archeologické vykopávky v Núbii a v dolnom Sudáne odhaľujú koptský vplyv.

Prichádzajú európski misionári

Pred obdobím 16. až 18. storočia, v ktorom katolíci dosiahli určitú mieru úspechu, vykonali Európania v misionárskom diele v Afrike málo. Protestantské náboženstvá prišli až začiatkom 19. storočia, keď sa Sierra Leone stala prvou západoafrickou krajinou, do ktorej sa ich misionári dostali. Hoci sa protestanti usilovne snažili dostihnúť katolíkov, dnes je až na malé výnimky vo všetkých afrických krajinách, ktoré sa pýšia veľkou „kresťanskou“ populáciou, viac katolíkov ako protestantov.

Napríklad populácia Gabunu je na 96 percent formálne kresťanská. Krátko pred prvou svetovou vojnou tam evanjelik Albert Schweitzer založil misijnú nemocnicu a neskôr aj kolóniu pre malomocných. Napriek významnému vplyvu jeho vyše štyridsaťročnej protestantskej misionárskej činnosti v tejto krajine tu katolíci majú stále početnú prevahu nad protestantmi v pomere viac ako 3 k 1.

Ale s rastúcou účasťou protestantov sa misionárska činnosť v Afrike dala do pohybu. Adrian Hastings z Leedskej univerzity vysvetľuje, že „dôležitým dedičstvom tohto obdobia [druhej polovice 19. storočia] bol významný začiatok prekladania Biblie do mnohých afrických jazykov“.

Preklady Biblie v miestnych jazykoch poskytli základ pre šírenie „kresťanstva“, ktorý predtým chýbal. Mnoho Afričanov verilo na sny a videnia, choroby posudzovalo z hľadiska čarov a praktizovalo polygamiu. Skutočnosť, že misionári takzvaného kresťanstva mali Bibliu v miestnom jazyku, im poskytovala príležitosť vrhnúť na tieto námety biblické svetlo. Podľa Adriana Hastingsa však „v týchto záležitostiach zostávali Afričania často nepresvedčení“. A výsledok? „Koncom devätnásteho storočia začalo vznikať množstvo nezávislých cirkví, najprv v Južnej Afrike a Nigérii, potom v mnohých iných častiach kontinentu, kde už bol značný počet misionárov.“

V subsaharskej Afrike dnes v skutočnosti existuje asi 7000 nových náboženských hnutí, ktoré majú vyše 32 000 000 prívržencov. Podľa diela The Encyclopedia of Religion „tieto hnutia vznikali predovšetkým v oblastiach, ktoré boli v intenzívnom kontakte s kresťanským misionárskym úsilím“. Títo misionári očividne zlyhali, čo sa týka zjednotenia svojich konvertitov v ‚jednom Pánovi, jednej viere, jednom krste‘, o čom hovoril misionár Pavol. — Efezanom 4:5.

Prečo? Vyššie spomenutý prameň vysvetľuje, že dôvodom bolo „sklamanie miestnych konvertitov očakávaniami a výsledkami kresťanstva... uvedomenie si rozporov medzi denomináciami kresťanstva a jeho zlyhanie pri uspokojovaní miestnych potrieb [a] zlyhanie misijného kresťanstva pri borení sociálnych a kultúrnych bariér a pri vytváraní vedomia spoločenstva“.

Duchovného „svetla“, ktoré misionári takzvaného kresťanstva vrhli na „temný kontinent“, bolo príliš málo. Preto bolo prislabé na to, aby rozptýlilo tmu biblickej nevzdelanosti.

Agenti kolonializmu?

Napriek skutočnosti, že niektorí misionári takzvaného kresťanstva konali dobro, The Encyclopedia of Religion je nútená priznať: „Misionári sa jednak dožadovali koloniálneho prevzatia moci a jednak ho uľahčovali, takže kresťanstvo a koloniálne výboje mohli občas vyzerať ako dve strany jednej jedinej mince. Novodobý antikolonializmus často označoval kresťanstvo v Afrike, do určitej miery oprávnene, ako spoluvinníka kolonializmu.“

The Collins Atlas of World History poskytuje hlbšie porozumenie, keď vysvetľuje, že západné národy boli motivované presvedčením, že „kolonizácia prinesie svetlo rozumných, demokratických princípov, a tiež výhody vedy a medicíny tým vnútrozemským kmeňom, ktoré boli považované za primitívne“. A The New Encyclopædia Britannica tvrdí: „Pre rímskokatolícke misie bolo ťažké oddeliť sa od kolonializmu, a mnohí misionári sa oddeliť ani nechceli.“

Je teda logické, že podľa toho, do akej miery misionári takzvaného kresťanstva obhajovali demokraciu a vychvaľovali výhody západného vedeckého a lekárskeho pokroku, do takej miery pôsobili dojmom agentov kolonializmu. Len čo sa ľudia začali zbavovať ilúzií o ekonomických, politických a sociálnych štruktúrach koloniálnych mocností, stratili vieru aj v európske náboženstvá.

Kázanie — prvoradá úloha?

Kedykoľvek sa hovorí o protestantských misionároch v Afrike, obvykle sa spomenie meno David Livingstone. Narodil sa v Škótsku roku 1813, stal sa misionárom lekárom a hodne cestoval po celej Afrike. Hlboká láska k „temnému kontinentu“ a vzrušenie z objavov mu poskytovali ďalšiu motiváciu. The New Encyclopædia Britannica hovorí o „kresťanstve, obchodovaní a civilizácii“ ako o „trojici, ktorá bola podľa jeho presvedčenia určená na sprístupnenie Afriky“.

Livingstonových úspechov bolo veľa. No kázanie evanjelia zjavne nebolo jeho prvoradou úlohou. Encyklopédia Britannica zhŕňa 30 rokov jeho misionárskeho diela „v južnej, strednej a východnej Afrike — často na miestach, kde sa predtým neodvážil prísť žiaden Európan“, týmito slovami: „Livingstone možno ovplyvnil postoje Západu voči Afrike viac ako hociktorý iný jednotlivec pred ním alebo po ňom. Jeho objavy — zemepisné, technické, lekárske a sociálne — poskytli komplexný súbor poznatkov, ktorý sa ešte stále skúma... Livingstone celým srdcom veril v schopnosť Afričanov vstúpiť do moderného sveta. V tomto zmysle bol nielen predzvesťou európskeho imperializmu v Afrike, ale aj predzvesťou afrického nacionalizmu.“ Livingstone dával najavo veľký súcit s Afričanmi.

Kým niektorí misionári podporovali obchod s otrokmi, alebo prinajmenšom ho prehliadali, bolo by nespravodlivé obviňovať ich, že tak konali ako skupina. Ale pri pohľade späť je ťažké rozlíšiť, či súcit, ktorý mnohí z nich prejavovali, bol motivovaný túžbou zastávať sa Božích noriem nestrannosti a rovnosti, alebo skôr vyvieral z prirodzeného osobného záujmu o blaho jednotlivcov.

To druhé by však bolo v súlade s prvoradými úlohami, ktoré si vytýčila väčšina misionárov. Kniha Christianity in Africa as Seen by Africans (Kresťanstvo v Afrike z pohľadu Afričanov) uznáva, že nikto „sa im nemôže vyrovnať v tom, čo vykonali v humanitnom diele“. Ale stavať nemocnice a školy znamená dávať pri uskutočňovaní božských záujmov telesné potreby ľudí pred kázanie Božieho Slova. Niektorí misionári dokonca zakladali obchodné stanice, aby umožnili Afričanom mať väčší úžitok z európskych materiálnych vecí, a tak zlepšovali ich životnú úroveň.

Pochopiteľne, mnohí Afričania sú dnes vďační za materiálne výhody, ktoré im umožnili získať misionári takzvaného kresťanstva. Ako uvádza Adrian Hastings: „Aj keď africkí politici veľmi kritizujú misionárov a cirkvi, zriedkakedy zabudnú vyjadriť vďačnosť za ich príspevok k strednému vzdelaniu.“

‚Ak je svetlo v tebe tmou...‘

Podľa A. Hastingsa bola Afrika až do posledných storočí „kontinentom, na ktorom sa kresťanstvu nepodarilo trvale presadiť“. V skutočnosti do polovice 18. storočia katolícke misie skoro úplne vymreli, čo autora J. Herberta Kana viedlo k otázke, ako bolo možné „zlyhanie v takom veľkom rozsahu“. Medzi misionármi bolo jednak vysoké percento úmrtnosti a ďalším činiteľom bolo zapojenie sa Portugalska do obchodu s otrokmi. To „postavilo kresťanské náboženstvo do veľmi zlého svetla“, lebo všetci katolícki misionári boli Portugalci. Ale „významnejším a možno aj mocnejším“ činiteľom, dodáva J. H. Kane, „boli povrchné misionárske metódy, ktoré mali za následok unáhlené ‚obrátenia‘ a masové krsty“.

Misionárom takzvaného kresťanstva sa nepodarilo motivovať Afričanov, aby nahradili svoje náboženstvo ich učením. Obrátenie znamenalo zmenu náboženskej nálepky, ale nie nevyhnutne zmenu presvedčenia a správania. Eleanor M. Prestonová-Whytová z Natalskej univerzity uvádza: „Zulské kozmologické idey boli včlenené do zulského kresťanského myslenia viacerými nenápadnými spôsobmi.“ A Bennetta Julesová-Rosettová z Kalifornskej univerzity v San Diegu hovorí, že novodobé africké náboženstvá „tvoria zmes prvkov tradičného afrického náboženstva s prvkami náboženstiev, ktoré tu boli zavedené, teda kresťanstva a islamu“.

Podľa Žalmu 119:130 „práve odhalenie tvojich [Božích] slov dáva svetlo a pôsobí, že neskúsení rozumejú“. Keďže misionári takzvaného kresťanstva vo všeobecnosti neprisudzovali prvoradý význam odhaľovaniu Božieho Slova, aké svetlo mohli poskytnúť? Neskúsení zostali bez porozumenia.

„Svetlo“, ktoré ponúkali misionári takzvaného kresťanstva po minulé storočia, ich „dobré skutky“, pochádzalo zo sveta, ktorý je v tme. Napriek svojim tvrdeniam nevrhali pravé svetlo. Ježiš povedal: „Ak je svetlo, ktoré je v tebe, v skutočnosti tmou, aká veľká je táto tma!“ — Matúš 6:23.

Ako sa medzitým darilo misionárom na americkom kontinente, v Novom svete? Na to odpovie piata časť nášho seriálu.

[Obrázok na strane 25]

Niektorí misionári pri konaní svojho diela dokonca obetovali svoj život

[Prameň ilustrácie]

Z knihy Die Heiligkeit der Gesellschaft Jesu

[Obrázok na strane 26]

„Kresťanskí“ misionári, ako bol Livingstone, nie vždy prisudzovali kázaniu prvoradý význam

[Prameň ilustrácie]

Z knihy Geschichte des Christentums