Žatva kresťanstva v Afrike

UKÁZALO sa, že sen Charlesa Lavigerieho o obrátení Alžírska na „kresťanský národ“ je skutočne iba snom. Dnes 99 percent obyvateľov Alžírska sú moslimovia a vplyv kresťanstva vo veľkých oblastiach severnej Afriky zoslabol. Ale ako je to v ostatných častiach tohto kontinentu?

„Kresťanstvo,“ vyhlasuje Dr. J. H. Kane v diele A Concise History of the Christian World Mission (Stručné dejiny misie kresťanského sveta), „vytvorilo viac konvertitov v čiernej Afrike ako v celom zvyšku tretieho sveta.“ Sú však títo konvertiti skutočne kresťanmi? „Jedným veľkým nebezpečenstvom v africkej cirkvi,“ pripúšťa Dr. Kane, „je zmiešanina kresťanstva a pohanstva.“ Jeho vyjadrenie „africká cirkev“ je tiež nesprávne. Existujú doslova tisícky afrických cirkví, každá so svojím vlastným spôsobom uctievania. Prečo?

Rozsievanie semien nejednoty

Semená nejednoty boli zasiate ešte skôr, ako sa misionári začali plaviť do Afriky. Londýnska misionárska spoločnosť pritiahla členov rôznych cirkví a cestou do miest ich pridelení dochádzalo medzi misionármi k prudkým náukovým sporom. Konflikt sa rozrástol, keď sa usadili vo svojich misionárskych stanovištiach.

Profesor Robert Rotberg píše v knihe Christian Missionaries and the Creation of Northern Rhodesia 1880-1924 (Kresťanskí misionári a vytvorenie Severnej Rodézie v rokoch 1880–1924): „Misionári urputne bojovali medzi sebou i so svojimi zámorskými predstavenými, zvyčajne na škodu svojich evanjelizačných cieľov... Zdá sa, že strávili toľko času a energie písaním o týchto sporoch, ako pri úsilí obracať na vieru.“

Spory misionárov mali niekedy za následok vytvorenie konkurenčných misií. Katolícke a protestantské misie dravo súperili o konvertitov. Rovnaká nejednota sa musela odzrkadliť aj medzi konvertitmi. Milióny Afričanov časom opustili misijné cirkvi a vytvorili si svoje vlastné cirkvi.

„Africké nezávislé cirkvi,“ píše misionársky historik Dr. Kane, „možno nájsť po celej Afrike... Spolu je v tomto hnutí asi sedemtisíc rôznych skupín.“ Súperenie medzi misionármi s odlišnými názormi nebolo jedinou príčinou tohto stavu. Geoffrey Moorhouse v knihe The Missionaries vysvetľuje, že ďalšou príčinou „čiernej reformácie“ bol „odpor voči nadradenosti bielych“.

Kresťania, alebo európski rasisti?

Doktor Kane pripúšťa, že „misionári mali komplex nadradenosti“. „Verili, že kresťanské náboženstvo musí sprevádzať európska kultúra a európske vodcovstvo,“ hovorí Adrian Hastings v knihe African Christianity.

Francúz Charles Lavigerie bol jedným z misionárskych vodcov, ktorí sa držali tohto názoru. Ďalším bol John Philip, superintendent misií Londýnskej misionárskej spoločnosti v južnej Afrike. V roku 1828 s hrdosťou povedal: „Naši misionári rozširujú britské záujmy, britský vplyv a britské impérium. Kdekoľvek misionár v kmeni divochov vztýči svoju štandardu, ich predsudky voči koloniálnej vláde sa stratia; ich závislosť od kolónie vzrastá vytvorením umelých potrieb;... rozvinie sa priemysel, obchod a poľnohospodárstvo; a každý úprimný konvertita spomedzi nich... sa stáva spojencom a priateľom koloniálnej vlády.“

Prekvapuje vari, že európske vlády sa pozerali na misionárov ako na užitočných sprostredkovateľov koloniálnej expanzie? Čo sa týka misionárov, tí koloniálne dobytie Afriky privítali. Na Svetovej misionárskej konferencii v Edinburghu v roku 1910 vyhlásili: „Bolo by... nemožné vždy kresliť deliacu čiaru medzi cieľom misionára a cieľom vlády.“

Vládli v Afrike ako králi

Niektorí misionári sa pri presadzovaní svojej autority spoliehali na koloniálnu vojenskú silu. Pobrežné mestá boli niekedy ničené britským ozbrojeným loďstvom, pretože vidiečania odmietli akceptovať autoritu misionárov. V roku 1898 Dennis Kemp, metodistický misionár v západnej Afrike, vyjadril svoje „pevné presvedčenie, že britskú armádu a loďstvo dnes používa Boh na vykonanie svojho zámeru“.

Keď sa misionári usadili, niekedy prevzali svetskú moc kmeňových náčelníkov. „Londýnski misionári,“ píše profesor Rotberg, „často používali na udržanie svojho teokratického práva silu. Obľúbeným nástrojom, ktorým dávali na vedomie svoj nesúhlas, bol cikoti, dlhý bič vyrobený z vypracovanej hrošej kože. Ním boli Afričania bez váhania bičovaní pod takmer hocijakou zámienkou.“ „Jeden africký konvertita,“ poznamenáva David Lamb v knihe The Africans, „si spomína na istého anglikánskeho misionára v Ugande známeho ako Bwana Botri, ktorý počas bohoslužieb často zostupoval z kazateľnice a bil afrických oneskorencov.“

Misionár James Mackay otrasený takými skutkami sa sťažoval predstaveným Londýnskej misionárskej spoločnosti. „Namiesto toho, aby si nás vážili ako bielych mužov, ktorí im nesú dobré posolstvo Božej lásky,“ upozorňoval, „poznajú nás a boja sa nás.“

Svetové vojny

„Viac ako sto rokov,“ píše sa v knihe The Missionaries, „bolo [Afričanom] neustále a dôrazne hovorené, že boj a všetky divoké pudy, ktoré vyvoláva, sú neplodné a zlé.“ Potom, v roku 1914, vypukla medzi takzvanými kresťanskými národmi Európy prvá svetová vojna.

„Do Veľkej vojny boli vtiahnutí misionári takmer každej národnosti,“ vysvetľuje Moorhouse. Misionári, na svoju hanbu, nabádali afrických konvertitov, aby sa postavili na ich stranu. Niektorí misionári dokonca viedli africké vojská do boja. Účinok tejto vojny výstižne vyjadril profesor Stephen Neill vo svojom diele History of Christian Missions (Dejiny kresťanských misií): „Európske národy so svojím hlasitým nárokovaním si na monopol na kresťanskú vieru a civilizáciu sa slepo a zmätene vrhli do občianskej vojny, po ktorej zostali ekonomicky zbedačení a bez akejkoľvek cti.“ „Druhá svetová vojna,“ pokračuje Neill, „iba dokončila to, čo vykonala už prvá. Morálne nároky Západu sa ukázali ako podvod; bolo odhalené, že ‚kresťanstvo‘ nie je nič viac ako mýtus. Už nebolo možné hovoriť o ‚kresťanskom Západe‘.“

Je pochopiteľné, že po prvej svetovej vojne sa čierna reformácia urýchlila. Ale čo Afričania, ktorí priľnuli k cirkvám kresťanstva? Učili ich pravdu z Biblie?

Viera afrických predkov

Misionári kresťanstva odsúdili africké náboženské praktiky, ako je radenie sa s veštcami v záujme uzmierenia mŕtvych predkov. Misionári zároveň trvali na tom, že všetci ľudia majú nesmrteľnú dušu. Podporovali tiež prejavovanie nábožnej úcty Márii a „svätým“. Toto učenie potvrdzovalo africkú vieru, že mŕtvi predkovia žijú. Prejavovaním nábožnej úcty náboženským zobrazeniam, ako je kríž, dali misionári Afričanom ospravedlnenie pre používanie amuletov ako prostriedkov ochrany pred zlými duchmi.

Profesor C. G. Baëta vysvetľuje v knihe Christianity in Tropical Africa: „Afričan dokáže s nadšením spievať v kostole ‚Nemám iné útočište‘, zatiaľ čo má stále pri sebe amulet, alebo je schopný priamo z kostola ísť k veštcovi bez pocitu, že zrádza nejakú zásadu.“ — Porovnaj 5. Mojžišovu 18:10–12 a 1. Jána 5:21.

Mnohí misionári povedali Afričanom, že ich pohanskí predkovia sú mučení v ohnivom pekle a že rovnaký osud postihne aj ich, ak odmietnu prijať misionárske učenie. Náuka o večných mukách je však v rozpore s jasnými výrokmi Biblie, ktorú misionári s takým veľkým úsilím prekladali do afrických jazykov. — 1. Mojžišova 3:19; Jeremiáš 19:5; Rimanom 6:23.

Biblia v skutočnosti hovorí, že hriešne ľudské duše zomierajú a že „mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič“. (Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4) Čo sa týka Afričanov, ktorí nemali príležitosť počuť biblickú pravdu, majú vyhliadku, že budú zahrnutí do prichádzajúceho „vzkriesenia spravodlivých i nespravodlivých“. (Skutky 24:15) Títo vzkriesení budú vyučovaní o Božom opatrení na záchranu. Potom, ak s ocenením zareagujú na Božiu lásku, budú odmenení večným životom na rajskej zemi. — Žalm 37:29; Lukáš 23:43; Ján 3:16.

Namiesto toho, aby kresťanstvo vyučovalo tieto nádherné biblické pravdy, zavádzalo Afričanov falošným učením a náboženským pokrytectvom. Úloha, ktorú misionári kresťanstva zohrali v koloniálnom dobývaní Afriky, rozhodne nenachádza v Biblii žiadnu podporu. Naopak, Ježiš povedal, že jeho Kráľovstvo „nie je časťou tohto sveta“ a že jeho praví nasledovníci podobne nebudú „časťou sveta“. (Ján 15:19; 18:36) Raní kresťania boli vyslancami Ježiša Krista, a nie svetských vlád. — 2. Korinťanom 5:20.

Teda žatva kresťanstva v Afrike je vcelku nešťastná, vyznačuje sa šokujúcou nejednotou, nedôverou a „zmiešaním kresťanstva s pohanstvom“. Násilie, ktoré poznačilo mnohé „kresťanské“ časti Afriky, určite nie je v súlade s učením „Kniežaťa pokoja“. (Izaiáš 9:6) Ovocie diela kresťanstva v Afrike je v priamom rozpore s Ježišovými slovami o jeho pravých nasledovníkoch. V modlitbe k svojmu nebeskému Otcovi Ježiš žiadal, aby „boli dokonale zjednotení, aby svet poznal, že si ma vyslal“. — Ján 17:20, 23; 1. Korinťanom 1:10.

Znamená to, že celé misionárske dielo v Afrike bolo neúspešné? V žiadnom prípade. O výbornom ovocí misionárskeho diela pravých kresťanov v Afrike a po celom svete sa bude hovoriť v článkoch od 10. strany.

[Obrázok na strane 6]

Misionárski vodcovia minulého storočia, ako napríklad John Philip, verili, že európska civilizácia a kresťanská viera sú jedno a to isté

[Prameň ilustrácie]

Cape Archives M450

[Obrázok na strane 7]

Šírením nebiblického učenia, napríklad o nesmrteľnosti duše, misionári kresťanstva podporovali africkú vieru zdedenú po predkoch

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Africana Museum, Johannesburg