Svetová rada cirkví — zhoda v tom, že sa nezhodnú

MESTO Santiago (Španielsko) vítalo v dňoch 3. až 14. augusta 1993 neobvyklú skupinu pútnikov. Toto mesto bolo hostiteľom Svetovej konferencie o viere a liturgii, financovanej Svetovou radou cirkví. Cieľ delegátov bol veľkolepý — oživiť pokus o zjednotenie cirkví kresťanstva, ktorý uviazol na mŕtvom bode.

Desmond Tutu, anglikánsky arcibiskup z Južnej Afriky, bez obalu opísal túto situáciu ako „ekumenickú letargiu“. Ponosoval sa: „Namáčame si špičky nôh vo vode, no nemáme odvahu vrhnúť sa do nej.“

Toto ekumenické vrhnutie sa do vody nebude ľahké. Nejednota medzi delegátmi vyšla najavo už na otváracom ceremoniáli v santiagskej katolíckej katedrále. „Hymnus Sv. Jakubovi“, ktorý sa spieval počas bohoslužby, bol kritizovaný ako glorifikácia stáročnej agresie španielskych katolíkov proti Židom, moslimom a protestantom, aj keď katolícky arcibiskup Rouco povzbudzoval zúčastnených, aby ‚sa stotožnili s duchom pútnikov a usilovali sa o zmierenie medzi kresťanmi‘.

Existuje niečo, čo môže slúžiť ako základ na zmierenie katolíkov, pravoslávnych a protestantov? Jedna študijná skupina naznačila, že rôzne cirkvi považujú nicejské vyznanie „za ústredné vyjadrenie apoštolskej viery“. Robili si nádej, že toto vyznanie by mohlo slúžiť „ako prostriedok na dosiahnutie jednoty viery“, aj keď azda existuje „rozmanitosť vyjadrení“.

Táto „rozmanitosť vyjadrení“ sa opakovane prejavovala v priebehu konferencie. Pravoslávni a katolícki delegáti vyjadrovali svoje námietky proti nedávnemu rozhodnutiu anglikánskej cirkvi, ktorým bola schválená ordinácia žien. Ďalším jablkom sváru je rivalita medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou v bývalých komunistických krajinách. Arcibiskup Iakovos z gréckej ortodoxnej cirkvi tvrdil, že je nesprávne hovoriť o „opätovnej evanjelizácii národov, ktoré boli po stáročia kresťanské“, ale mali to nešťastie, že žili celé desaťročia pod vplyvom komunistického ateizmu. Správa z konferencie v skutočnosti odsúdila „prozelytizmus“ ako prekážku jednoty, hoci pripustila potrebu ‚jasnejšieho porozumenia misionárskej povahy cirkvi‘.

Samuel B. Joshua, biskup z Bombaja, opísal jednotu cirkví bezútešne ako „utopickú predstavu“. Po tom, čo osobne zažil problémy so zlučovaním šiestich denominácií v Indii, povedal, že „zlepšenie bolo povrchné“, zatiaľ čo bremená „sa stali neznesiteľnými“. S. B. Joshua je presvedčený, že kresťanská jednota sa nemá hľadať „v oblasti náuk a cirkevnej liturgie“.

Bude však jednota, ktorá ignoruje náuky, pravou jednotou? Mohli by náboženstvá, ktoré ešte ‚nerozumejú misionárskej povahe cirkvi‘, skutočne nasledovať Krista? Pavol povedal, že praví nasledovníci Krista majú naďalej ‚myslieť v zhode‘. (2. Korinťanom 13:11) Iba zhoda v tom, že sa nezhodnú, vonkoncom nespĺňa túto normu.