Ako prišli Inkovia o svoju zlatú ríšu

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Peru

Vyšlo slnko. Snehom pokryté Andy boli sfarbené jemne do ružova lúčmi svetla prenikajúcimi rannou oblohou. Tí spomedzi indiánskeho ľudu, ktorí včasráno vstali, sa tešili z tepla zaháňajúceho chlad studenej noci v nadmorskej výške 4300 metrov. Slnečné lúče pomaly prenikali nižšie, až dosiahli chrám slnka v centre Cuzca (čo znamená „Pupok sveta“), hlavného mesta Inskej ríše. Zlaté steny odrážali slnečné lúče. V inkoveja záhrade pred chrámom sa trblietali lamy huanako, lamy vikune a kondory z čistého zlata. Okoloidúci posielali bozky ako prejav uctievania ich boha, slnka. Akí boli vďační, že sú nažive a že sú požehnaní slnkom, ktoré im, ako verili, dávalo ich živobytie!

V PRIEBEHU 14. až 16. storočia vládla na západnom pobreží Južnej Ameriky veľká zlatá ríša. Inkovia, vedení vynikajúcimi architektmi a technikmi, boli organizovaní tak, aby dosiahli spoločensky vyššiu úroveň. Hranice bájnej Inskej ríše siahali od južnej časti dnešnej Kolumbie až dole po Argentínu, čo je takmer 5000 kilometrov. V skutočnosti „si Inkovia mysleli, že ovládajú takmer celý svet“. (National Geographic) Boli presvedčení, že za hranicami ich ríše nie je nič hodné dobývania. No zostávajúca časť sveta ani nevedela, že táto ríša existuje.

Kto boli Inkovia? Odkiaľ pochádzali?

Kto bol pred Inkami?

Archeologické nálezy ukazujú, že Inkovia neboli pôvodnými obyvateľmi tohto kontinentu. Niekoľko sto až niekoľko tisíc rokov pred nimi tu boli iné dobre rozvinuté kultúry. Archeológovia ich klasifikovali ako kultúry Lambayeque, Chavín, Mochica, Chimú a Tiahuanaco.

Tieto rané skupiny uctievali rôzne zvieratá — jaguáre, pumy a aj ryby. Bola medzi nimi rozšírená úcta k božstvu hôr. Ich hrnčiarske výrobky ukázali, že niektoré kmene praktizovali uctievanie pohlavia. Neďaleko jazera Titicaca vysoko na hraniciach medzi Peru a Bolíviou jeden kmeň postavil chrám obsahujúci falické symboly, ktoré boli uctievané pri rituáloch plodnosti na zaistenie dobrej úrody od Pacha-Mamy, čo znamená „matka zem“.

Mýtus a skutočnosť

Inkovia sa objavili okolo roku 1200. Podľa kronikára Garcilasa de la Vegu, syna inskej princeznej a španielskeho rytiera a statkára, mýtus hovorí, že prvého inku, Manca Cápaca, spolu s jeho sestrou ako nevestou poslal dole k jazeru Titicaca jeho otec, boh slnka, aby priviedol všetkých ľudí k uctievaniu slnka. Dnes sa táto legenda ešte stále rozpráva deťom v niektorých školách.

Avšak keď odložíme mýty stranou, Inkovia pravdepodobne pochádzajú z jedného kmeňa, ktorý žil pri jazere Titicaca, z kmeňa Tiahuanacov. Rozrastajúca sa ríša časom prevzala mnohé dômyselne riešené diela podmanených kmeňov a rozširovala a zdokonaľovala kanále a terasy. Inkovia vynikali v budovaní kolosálnych stavieb. Je mnoho názorov na to, ako ich architekti dokázali vytvoriť chrámovú pevnosť Sacsahuamán, ktorá sa týči na náhornej plošine nad mestom Cuzco. Obrovské 100-tonové monolity sú pospájané dovedna. Na ich spájanie nebola použitá žiadna malta. Zemetrasenia mali na kamene zapadajúce do seba v stenách starobylého mesta Cuzco len malý vplyv.

Žiarivý chrám slnka

V kráľovskom meste Cuzco zorganizovali Inkovia kňazstvo na uctievanie slnka v chráme z leštených kameňov. Vnútri chrámu boli steny vyzdobené čistým zlatom a striebrom. Spolu s kňazstvom boli vytvorené zvláštne kláštory, ako napríklad ten, ktorý bol zrekonštruovaný pri chráme slnka v Pachácamacu hneď za mestom Lima. Výnimočne krásne panny boli už od ôsmich rokov školené, aby boli ‚pannami slnka‘. Archeologické doklady naznačujú, že Inkovia predkladali aj ľudské obete. Obetovali deti apusovi čiže božstvu hôr. Niektoré telá detí sa našli zamrznuté na vrcholkoch Ánd.

Hoci Inkovia ani skoršie kmene nepoznali písmo, vyvinuli systém uchovávania záznamov s použitím takzvaného kipu. Bol to „vynález pozostávajúci z hlavnej šnúry a z pripojených menších rôznofarebných šnúrok s uzlíkmi, ktorý používali starovekí Peruánci“ ako pomôcku pre pamäť pre ľudí, ktorí mali na starosti súpisy a záznamy. — Webster’s Ninth New Collegiate Dictionary.

Ako držala ríša pohromade?

Prísnymi zákonmi a plánovanou stratégiou bola pevne založená jedna centrálna vláda. Najprv bolo nevyhnutné, aby sa všetci naučili kečuánčinu, jazyk Inkov. „Kečuánčina,“ hovorí kniha El Quechua al Alcance de Todos (Kečuánčina zvládnuteľná pre každého), sa považuje za „najobsiahlejší, najrozmanitejší, ako aj najľubozvučnejší dialekt Južnej Ameriky“. Ešte stále ním hovorí okolo päť miliónov ľudí v horách Peru a ďalšie milióny v piatich krajinách, ktoré boli časťou tejto ríše. Jedna skupina na juhovýchod od jazera Titicaca stále hovorí aymarčinou, jazykom, ktorý sa vyvinul z kečuánčiny predinskej éry.

Hovorenie po kečuánsky malo na takmer 100 podmanených kmeňov zjednocujúci účinok a bolo pomocou pre dedinského kuraka (pána), ktorý vládol v každej skupine. Každej rodine bola pridelená pôda na obrábanie. Po dobytí inka povoľoval, aby si kmene ponechali miestne kmeňové tance a sviatky, a usporadúval divadelné predstavenia a hry, aby boli všetci poddaní spokojní.

Daň vo forme mity

V ríši neexistovala žiadna peňažná jednotka, čo znamená, že zlato samo osebe nemalo pre jednotlivcov žiadnu hodnotu. Jeho príťažlivosť bola v tom, že odrážalo slnko. Jedinou uloženou daňou, mitou (kečuánsky výraz, ktorý znamená „striedanie“), bola požiadavka, aby sa poddaní striedali vo vykonávaní nútenej práce na mnohých inských cestách a stavebných projektoch. Na takú prácu bolo podľa zákona odvedených tisíce Indiánov.

Za pomoci mitových pracovníkov inskí stavební majstri vybudovali cestnú sieť v dĺžke vyše 24 000 kilometrov! Začínajúc od Cuzca Inkovia vybudovali systém ciest s kamenným podkladom, aby spojili najvzdialenejšie body ríše. Cesty využívali aj trénovaní bežci, ktorí slúžili ako poslovia a nazývali sa časkiovia. Boli rozmiestnení v búdkach vzdialených od seba jeden až tri kilometre. Keď nejaký časki s posolstvom dobiehal, ďalší časki začal bežať popri ňom ako štafetový bežec. Týmto systémom prekonali vzdialenosť 240 kilometrov za deň. Za krátky čas mal vládnuci inka správy z celej ríše.

Pozdĺž ciest zriadil inka veľké sklady. Udržiavali sa plné zásob potravín a oblečenia, ktoré mohla použiť inkova armáda, keď bola na dobyvačných cestách. Inka sa vyhýbal vojne, keď to bolo možné. Použil stratégiu a poslal poslov, ktorí vyzvali kmene, aby sa podriadili jeho panovaniu s podmnienkou, že prijmú uctievanie slnka. Ak sa poddali, bolo im povolené žiť naďalej vo svojom kmeni pod vedením školených inských inštruktorov. Ak odmietli, stali sa obeťou neľútostného dobyvačného boja. Lebky mŕtvych nepriateľov sa používali ako čaše na pitie čiče, opojného nápoja vyrábaného z kukurice.

Za vlády deviateho inku Pachacutiho (od roku 1438), jeho syna Topu Inku Yupanquiho a dobyvateľa-štátnika Huaynu Cápaca sa hranice ríše rýchlo rozšírili a ríša dosiahla najväčšiu rozlohu od severu na juh. Ale netrvalo to dlho.

Votrelci zo severu

Okolo roku 1530 prišiel z Panamy španielsky dobyvateľ Francisco Pizarro so svojimi vojakmi, prilákaný správami o zlate v tejto neznámej krajine, ktorá bola vtedy rozvrátená občianskou vojnou. Princ Huáscar, zákonný dedič trónu, bol porazený a uväznený svojím nevlastným bratom Atahualpom, ktorý tiahol k hlavnému mestu.

Po náročnom pochode do vnútrozemského mesta Cajamarca boli Pizarro a jeho muži Atahualpom, ktorý uchvátil moc, priaznivo prijatí. Avšak Španielom sa podarilo pomocou zrady dostať Atahualpu z nosidiel, a zatiaľ čo ho držali v zajatí, povraždili tisíce jeho prekvapených a nepripravených vojakov.

No aj keď bol Atahualpa v zajatí, pokračoval v občianskej vojne. Poslal do Cuzca poslov, aby zabili jeho nevlastného brata Inku Huáscara, ako aj stovky členov kráľovskej rodiny. Nevedomky zjednodušil Pizarrovi jeho plán dobytia.

Keď Atahualpa videl nenásytnú túžbu Španielov po zlate a striebre, sľúbil, že naplní veľkú miestnosť zlatými a striebornými soškami, a tak zaplatí výkupné, aby ho prepustili. Ale nepomohlo mu to. Znovu došlo k zrade! Keď bolo nahromadené sľúbené výkupné, Atahualpa, 13. inka, ktorého mnísi považovali za modlára, bol najprv pokrstený za katolíka a potom uškrtený.

Začiatok konca

Zajatie a zavraždenie Atahualpu bolo pre Inskú ríšu smrteľnou ranou. Ale indiánske obyvateľstvo odolávalo votrelcom a boj vedúci k zániku ríše trval ešte ďalších 40 rokov.

Keď prišli posily, Pizarro i všetci jeho vojaci už boli netrpezliví, aby mohli tiahnuť do Cuzca a zmocniť sa ďalšieho inského zlata. V honbe za zlatom sa Španielom neprotivili kruté spôsoby mučenia, aby od Indiánov vymámili tajomstvá pokladov alebo aby zastrašili akýchkoľvek odporcov a prinútili ich stiahnuť sa.

Pizarro, sprevádzaný Huáscarovým bratom princom Mancom II., ktorý sa mal stať nasledujúcim inkom (Mancom Incom Yupanquim), vtiahol do Cuzca a olúpil ho o celý obrovský zlatý poklad. Väčšina zlatých sošiek bola roztavená na zlato pre Španielsko. Nie div, že sa anglickí piráti chceli zmocniť španielskych galeón prevážajúcich bohaté poklady Peru! Pizarro s ťažkým nákladom pokladov odišiel na pobrežie, kde v roku 1535 založil mesto Lima ako centrum svojej vlády.

Manco Inka Yupanqui, už plne poučený o nenásytnosti a zradcovstve týchto dobyvateľov, zorganizoval vzburu. Aj iní sa proti Španielom búrili, ale nakoniec sa Indiáni museli stiahnuť do odľahlých miest, kde odolávali, ako len mohli. K jednému z týchto bezpečných útočísk mohlo patriť posvätné mesto Machu Picchu skryté ďaleko v horách.

Posledný inka

Nakoniec sa stal inkom Tupac Amarú (1572), syn Manca Inku Yupanquiho. V Peru teraz vládli španielski miestokráli. Miestokráľ Toledo mal za cieľ skoncovať s Inkami. S veľkou armádou vošiel do oblasti Vilcabamba. Tupaca Amarúa zajali v džungli. Spolu s jeho tehotnou ženou ho vzali do Cuzca na popravu. Kaňarský Indián zdvihol nad Tupaca Amarúa popravný nástroj. Tisíce Indiánov sa zhromaždilo na námestí a nahlas žialilo, keď bol ich inka jediným úderom sťatý. Jeho kapitáni boli umučení na smrť alebo obesení. Týmto krutým vyhladením sa vláda inkov skončila.

Dosadení miestokráli spolu s mnohými katolíckymi mníchmi a kňazmi pomaly rozšírili svoj vplyv, dobrý i zlý, na Indiánov, ktorí boli dlhý čas považovaní jednoducho za otrokov. Mnohí boli prinútení pracovať v zlatých alebo v strieborných baniach, z ktorých jedna bola vo vrchu s bohatou striebornou rudou v Potosí (Bolívia). Aby Indiáni, s ktorými sa zle zaobchádzalo, prežili neľudské podmienky, uchýlili sa k používaniu listov koky pre ich drogový účinok. Až začiatkom 19. storočia získalo Peru a Bolívia nezávislosť od Španielska.

Dnešní potomkovia Inkov

Aká je situácia potomkov Inkov dnes? V hlavnom meste Peru, v Lime, tak ako v mnohých iných súčasných mestách, žijú milióny obyvateľov. Ale v provinciách to niekedy vyzerá tak, akoby sa tam pred sto rokmi zastavil čas. V mnohých izolovaných dedinách stále vládnu katolícki kňazi. Pre indiánskeho roľníka je katolícky kostol na dedinskom námestí hlavnou atrakciou. Mnoho sôch prepychovo oblečených svätých, mnohofarebné osvetlenie, zlatý oltár, horiace sviečky, mystické obrady s monotónnym hlasom kňaza a najmä tance a slávnosti — to všetko ho priťahuje, keďže potrebuje rozptýlenie. Ale takéto na pohľad lákavé rozptýlenie nikdy neskoncovalo so starovekými predstavami. A život mnohých naďalej ovplyvňuje používanie listov koky, ktorým sa pripisuje mystická moc.

Týmto potomkom Inkov s ich neskrotným duchom — z ktorých sú dnes mnohí už miešanci — sa darí zachovávať si pestré tance a typickú hudbu huaino. Aj keď sú spočiatku k cudzincom odmeraní, ich vrodená pohostinnosť napokon zvíťazí. Tým, ktorí týchto potomkov obyvateľov Inskej ríše osobne poznajú — ktorí pozorujú ich každodenný boj o prežitie a ktorí sa snažia prejavovať im osobnú pozornosť a záujem — ich príbeh skutočne trhá srdce!

Vzdelanie vedie k zmenám

Valentin Arizaca, potomok Indiánov hovoriacich po aymarsky z dediny Socca pri jazere Titicaca, v interview pre Prebuďte sa! povedal: „Predtým ako som sa stal Jehovovým svedkom, som bol katolíkom, ale len podľa mena. Spolu s niektorými priateľmi sme pokračovali v mnohých pohanských praktikách. Žuval som aj listy koky, ale teraz som to všetko zanechal.“

Petronila Mamaniová, ktorá má 89 rokov, si veľmi dobre pamätá mnohé povery, ktoré ju držali v neustálom strachu, že sa znepáči apusovi. Povedala: „Pravidelne som prinášala obetné dary, aby som uspokojila bohov hôr a zaistila si živobytie. V žiadnom prípade som sa im nechcela znepáčiť a riskovať následné pohromy. Teraz som sa vo svojej starobe naučila pozerať na veci inak. Vďaka Biblii a Jehovovým svedkom som oslobodená od takéhoto uvažovania.“

Jehovovi svedkovia učia čítať mnohých Indiánov hovoriacich po kečuánsky i po aymarsky. Oni potom učia ďalších o Biblii. Tak sú tisíce Inkov a španielskych Indiánov vyučované, ako si zlepšiť život. Dozvedajú sa z Biblie aj o Božom sľube nového sveta spravodlivosti a mieru, ktorý bude čoskoro vytvorený na celej zemi. — 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:1–4.

[Poznámka pod čiarou]

[Mapy na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Zlatá ríša Inkov

JUŽNÁ AMERIKA

Cuzco

Potosí

INSKÁ RÍŠA

KARIBSKÉ MORE

TICHÝ OCEÁN

KOLUMBIA

EKVÁDOR

ANDY

PERU

Cajamarca

Lima

Pachácamac

Vilcabamba

Machu Picchu

Cuzco

jazero Titicaca

BOLÍVIA

CHILE

ARGENTÍNA

[Obrázok na strane 16]

Hore: Pôvodný chrám slnka slúži ako základ tohto katolíckeho kostola v Cuzcu

[Obrázok na strane 16]

Vľavo: Predinské falické zobrazenia v chráme v Chucuite

[Obrázok na strane 16]

Vpravo: Krv inských obetí stekala týmito ryhami vysekanými do kameňa

[Obrázok na strane 17]

Vpravo: Zavlažované terasy v Machu Picchu neďaleko Cuzca

[Obrázok na strane 17]

Dole: Pohľad cez staroveký vchod v Machu Picchu

[Obrázok na strane 17]

Vpravo dole: Stotonové kamene chrámovej pevnosti Sacsahuamán