Správa musí byť doručená
PRED vynájdením telegrafu bola komunikácia na veľké vzdialenosti často zdĺhavá a ťažkopádna, čo záviselo od spôsobu prepravy a náročnosti terénu. Zamyslite sa, s akými ťažkosťami sa stretávali Inkovia, ktorí mali v Južnej Amerike rozľahlú ríšu.
Koncom 15. storočia a začiatkom 16. storočia bola Inkská ríša na vrchole svojho rozkvetu. Zahŕňala vtedy časti dnešnej Argentíny, Bolívie, Ekvádoru, Chile, Kolumbie a Peru, kde sa nachádzalo Cuzco, staroveké hlavné mesto tejto ríše. Cestovanie sťažovali nebotyčné horské hrebene, husté džungle a obrovské vzdialenosti. Navyše Inkovia nemali kolesové vozy ani písmo a okrem lám nemali žiadne ťažné zvieratá. Ako sa potom mohli v tejto veľkej a rôznorodej ríši navzájom dorozumievať?
Inkovia urobili svoj jazyk, kečuánčinu, jazykom celej ríše. Vybudovali tiež mnoho ciest. Kráľovská cesta, hlavná cesta ríše, viedla cez pohorie Ánd a merala takmer 5000 kilometrov, kým paralelná cesta v dĺžke asi 4000 kilometrov viedla po pobreží Tichého oceánu. Tieto dve hlavné cesty boli pospájané vedľajšími cestami. Inkovia tiež vybudovali dláždené schodovité cesty cez horské priesmyky vo veľkých výškach, pontónové mosty ponad močiare a odvážne visuté mosty ponad priepasti. Jeden visutý most s dĺžkou 45 metrov pozostával z lán hrúbky ľudského tela a používal sa 500 rokov, až do roku 1880!
Inkovia komunikovali prostredníctvom skupiny bežcov nazývaných časkiovia, ktorí boli rozmiestnení v určitých vzdialenostiach pozdĺž hlavných trás. Každý z bežcov prebehol tri až štyri kilometre, čiže dohromady prebehli za denného svetla takýmto štafetovým behom údajne vyše 160 kilometrov. Mnohé odkazy doručovali ústne, ale štatistické údaje o vládnych záležitostiach doručovali pomocou zvláštneho vynálezu zvaného kipu. Kipu bola v podstate zložitá pomôcka pre pamäť vytvorená z povrazu a farebne rozlíšených šnúrok, pričom každá farba mala svoj význam. Uzlíky na šnúrkach predstavovali jednotky, desiatky a stovky. Po tom, čo Inkov porazili Španieli, kipu a jeho kódy postupne upadli do zabudnutia.
‚Pôvabné nohy na vrchoch‘
Dnes sa miliónom ľudí hovoriacich kečuánsky prináša to najdôležitejšie posolstvo zo všetkých — dobré posolstvo o Božom Kráľovstve, celosvetovej vláde, ktorá prinesie pokoj všetkým ľuďom, ktorí sa jej podriaďujú. (Daniel 2:44; Matúš 24:14) Cestovanie krajinou, v ktorej kedysi vládli Inkovia, je stále náročné a kečuánčina je ešte stále do veľkej miery jazykom skôr hovoreným než písaným. Ale Jehovovi svedkovia — z ktorých mnohí sa naučili po kečuánsky — radostne rozširujú tlačené publikácie a audionahrávky v niekoľkých súčasných dialektoch tohto jazyka.
Práca týchto evanjelistov pripomína inšpirované slová: „Aké pôvabné sú na vrchoch nohy toho, ktorý prináša dobré posolstvo, ktorý zvestuje pokoj, ktorý prináša dobré posolstvo o niečom lepšom.“ — Izaiáš 52:7.