Počiatky viery v osud človeka

PREČO je viera v osud taká rozšírená? Už celé veky sa ľudia snažia odhaliť záhady života a nájsť nejaký zmysel v udalostiach okolo seba. „Práve tu vstupujú na scénu pojmy ako ‚boh‘, ‚osud‘ a ‚náhoda‘ v závislosti od toho, či sú udalosti výsledkom uplatnenia osobnej moci, neosobného riadenia, alebo vôbec nie sú riadené,“ hovorí historik Helmer Ringgren. Dejiny sú preplnené vierou, legendami a mýtmi súvisiacimi s osudom.

Asýriológ Jean Bottéro hovorí: „Vo všetkých oblastiach našej kultúry sme silne ovplyvnení civilizáciou Mezopotámie,“ a dodáva, že práve v starovekej Mezopotámii alebo Babylonii nachádzame „najstaršie zreteľné reakcie ľudí na nadprirodzené javy a úvahy o nich, najstaršie identifikovateľné náboženské usporiadanie“. Tu nachádzame aj počiatky viery v osud.

Staroveké korene viery v osud

Medzi starovekými zrúcaninami Mezopotámie na území dnešného Iraku objavili archeológovia niektoré z najstarších známych rukopisov. Tisíce tabuliek popísaných klinovým písmom nám poskytujú jasný obraz života starovekých civilizácií Sumerskej a Akkadskej ríše a povestného mesta Babylon. Podľa archeológa Samuela N. Kramera Sumerov „znepokojoval problém ľudského utrpenia, zvlášť pokiaľ ide o jeho záhadné príčiny“. Hľadanie odpovedí ich viedlo k predstave osudu.

V knihe Babylon archeologička Joan Oatesová hovorí, že „každý obyvateľ Babylona mal svojho vlastného boha alebo bohyňu“. Babylončania verili, že božstvá „utvárajú osud celého ľudstva, jednotlivcov i celku“. Podľa Kramera Sumeri verili, že „bohovia ovládajúci vesmír naplánovali a vytvorili zlo, faloš a násilie ako súčasť a prirodzený údel civilizácie“. Viera v osud bola veľmi rozšírená a bola vo veľkej úcte.

Babylončania si mysleli, že je možné spoznať plány bohov pomocou veštenia — „spôsobu komunikácie s bohmi“. Veštenie zahŕňalo snahu predpovedať budúcnosť pomocou pozorovania, dešifrovania a vykladania náznakov a udalostí. Typické bolo skúmať sny, správanie zvierat a pozorovať vnútornosti. (Porovnaj Ezechiela 21:21; Daniela 2:1–4.) Neočakávané alebo nezvyčajné udalosti, ktoré údajne odhaľovali budúcnosť, boli zaznamenávané na hlinených tabuľkách.

Podľa francúzskeho odborníka na staroveké civilizácie Édouarda Dhorma, „akokoľvek hlboko ideme do histórie Mezopotámie, nachádzame veštcov a veštenie“. Veštenie bolo neoddeliteľnou súčasťou života. V súlade s tým profesor Bottéro hovorí, že „všetko mohlo byť považované za možný objekt vešteckého skúmania a dedukcií... Celý hmotný vesmír bol pokladaný za niečo, čo pozorným štúdiom mohlo nejakým spôsobom odhaliť budúcnosť.“ Mezopotámčania teda horlivo praktizovali astrológiu ako spôsob predpovedania budúcnosti. — Porovnaj Izaiáša 47:13.

Navyše Babylončania používali pri veštení kocky alebo lósy. Deborah Bennettová v knihe Randomness (Náhodnosť) vysvetľuje, že tieto prostriedky mali „vylúčiť možnosť ľudskej manipulácie, a tak dať bohom jednoznačnú príležitosť na vyjadrenie ich božskej vôle“. Rozhodnutia bohov však neboli považované za nezmeniteľné. Vyhnúť sa zlému osudu bolo možné tak, že sa človek obrátil s pokornou prosbou na bohov.

Osud v starovekom Egypte

V 15. storočí pred n. l. boli medzi Babyloniou a Egyptom rozsiahle kontakty. V kultúrnej výmene, ktorá nasledovala, boli zahrnuté aj náboženské praktiky spojené s osudom. Prečo Egypťania prijali vieru v osud? Podľa Johna R. Bainesa, profesora egyptológie na Oxfordskej univerzite, „veľká časť [egyptského] náboženstva odzrkadľovala snahu pochopiť nepredvídateľné udalosti a nešťastia a reagovať na ne“.

Medzi mnohými egyptskými bohmi je Isis opísaná ako „pani života, vládkyňa osudu a údelu človeka“. Egypťania sa tiež venovali vešteniu a astrológii. (Porovnaj Izaiáša 19:3.) Jedna historička hovorí: „Ich vynachádzavosť pri dopytovaní sa bohov bola bezhraničná.“ Egypt však nebol jedinou civilizáciou, ktorá prevzala vieru v osud z Babylona.

Grécko a Rím

Pokiaľ ide o náboženské otázky, „staroveké Grécko neuniklo ďalekosiahlemu, no zároveň silnému vplyvu Babylonie,“ poznamenáva Jean Bottéro. Profesor Peter Green vysvetľuje, prečo bola viera v osud v Grécku taká populárna: „V neistom svete, kde ľudia boli stále menej ochotní preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a skutočne sa často cítili iba ako bábky, ktoré sú posúvané z miesta na miesto rozhodnutiami Osudu, nevyspytateľného a nezmeniteľného, božské veštecké rozhodnutie [osud určený bohmi] bolo jediným spôsobom, ako zmapovať budúcnosť jednotlivca na jeho úžitok. To, čo bolo určené Osudom, sa dalo predpovedať pomocou výnimočných schopností alebo zvláštneho pochopenia. Nemuselo to byť práve to, čo chcel človek počuť; no prinajmenšom ho to vopred varovalo a mohol sa na to pripraviť.“

Viera v osud však neslúžila iba na to, aby sa jednotlivci uistili o svojej budúcnosti; slúžila aj zlovestnejším cieľom. Predstava osudu pomáhala ovládať masy, a preto podľa historika F. H. Sandbacha „viera, že svet je úplne ovládaný Prozreteľnosťou, bola vždy príťažlivá pre vládnucu triedu vládnuceho národa“.

Prečo? Profesor Green vysvetľuje, že takáto viera „bola pevne zakotveným ospravedlnením — morálnym, teologickým, sémantickým — pre daný spoločenský a politický poriadok: bola najmocnejším a najrafinovanejším nástrojom, na aký kedy prišla helenistická vládnuca trieda, aby sa mohla udržať pri moci. Už len fakt, že sa niečo stalo, znamenal, že to bolo vopred určené, aby sa to stalo; a pretože príroda bola ľudstvu priaznivo naklonená, to, čo bolo predurčené, bolo určite to najlepšie.“ V skutočnosti to poskytlo „ospravedlnenie pre bezcitnú sebeckosť“.

To, že osud bol všeobecne prijímaný, vidno i z gréckej literatúry. V takých útvaroch starovekej literatúry ako epos, legenda a tragédia osud zohrával kľúčovú úlohu. V gréckej mytológii predstavovali ľudský osud tri bohyne, ktoré sa volali Moiry. Kloto spriadala niť života, Lachesis určovala, aký dlhý má byť život, a Atropos ukončovala život, keď uplynul vymedzený čas. Rimania mali podobnú triádu bohýň, ktoré volali Parky.

Rimania a Gréci dychtivo pátrali po tom, aký má byť ich údajný osud. A tak prebrali z Babylona astrológiu a veštenie. Rimania nazývali udalosti, podľa ktorých určovali budúcnosť, portenta, čiže znamenia. Posolstvá týchto znamení nazývali omina. Od tretieho storočia pred n. l. sa v Grécku stala obľúbenou astrológia a v roku 62 pred n. l. sa objavil najstarší známy grécky horoskop. Gréci sa zaujímali o astrológiu tak veľmi, že podľa profesora Gilberta Murraya astrológia „napadla helenistickú myseľ, ako nová choroba napadne nejaký vzdialený ostrovný ľud“.

V snahe poznať budúcnosť sa Gréci a Rimania obracali na množstvo veštcov alebo médií. Cez nich údajne bohovia komunikovali s ľuďmi. (Porovnaj Skutky 16:16–19.) Aké výsledky prinášala taká viera? Filozof Bertrand Russell hovorí: „Strach nahradil nádej; zmyslom života bolo skôr uniknúť nešťastiu ako snaha dosiahnuť niečo pozitívne.“ Podobné témy sa stali predmetom sporov v takzvanom kresťanstve.

„Kresťanské“ spory o osude

Raní kresťania žili v kultúre silne ovplyvnenej gréckymi a rímskymi predstavami o údele a osude. Napríklad takzvaní cirkevní otcovia často využívali diela takých gréckych filozofov, ako boli Aristoteles a Platón. Jedným z problémov, ktoré sa snažili vyriešiť, bolo to, ako sa dá vševediaci a všemocný Boh, „Ten, ktorý od začiatku hovorí o konci“, stotožniť s Bohom lásky. (Izaiáš 46:10; 1. Jána 4:8) Ak Boh pozná koniec všetkých vecí od ich začiatku, tvrdili, potom musel vedieť aj o páde človeka do hriechu a o katastrofálnych následkoch, ktoré to malo priniesť.

Origenes, jeden z najproduktívnejších pisateľov raného kresťanstva, tvrdil, že jedným z najdôležitejších prvkov, na ktoré treba myslieť, je myšlienka slobodnej vôle. „V Písmach je v skutočnosti nespočítateľné množstvo pasáží, ktoré veľmi jasne potvrdzujú existenciu slobodnej vôle,“ napísal.

Origenes povedal, že prisudzovať nejakej vonkajšej sile zodpovednosť za naše skutky „nie je ani pravdivé, ani rozumovo odôvodnené; je to tvrdenie tých, ktorí chcú zničiť myšlienku slobodnej vôle“. Origenes tvrdil, že hoci Boh dokáže chronologicky predpovedať udalosti, neznamená to, že ich spôsobuje, a neznamená to ani, že všetky sa musia stať. Nie všetci s tým však súhlasili.

Vplyvný cirkevný otec Augustín (354–430 n. l.) skomplikoval spor tým, že zredukoval úlohu, ktorú slobodná vôľa zohráva v udalostiach. Augustín dal náuke o predurčení v takzvanom kresťanstve teologické základy. Jeho diela, hlavne De libero arbitrio, boli stredobodom diskusií v stredoveku. Tento spor časom vyvrcholil v reformácii, keď takzvané kresťanstvo hlboko rozdeľovala sporná otázka predurčenia.a

Veľmi rozšírená viera

Úvahy o osude sa však neobmedzujú iba na západný svet. Mnohí moslimovia prejavujú vieru v osud tým, že povedia „mektúb“ — je to napísané —, keď sa stretnú s nejakým nešťastím. Hoci je pravda, že mnoho orientálnych náboženstiev zdôrazňuje úlohu jednotlivca v osobnom živote, v ich učení sú napriek tomu prvky fatalizmu.

Napríklad karma v hinduizme a budhizme je nevyhnutný údel, ktorý je výsledkom skutkov v predchádzajúcom živote. V Číne sa najstaršie nápisy našli na kúskoch korytnačiny, ktorá sa používala pri veštení. V osud tiež verili domorodí obyvatelia Ameriky. Napríklad Aztékovia zostavovali veštecké kalendáre, ktoré sa používali na odhalenie osudu jednotlivcov. Fatalistické predstavy sú bežné aj v Afrike.

To, že viera v osud je taká rozšírená, ukazuje, že jedna zo základných potrieb človeka je viera vo vyššiu moc. John B. Noss vo svojej knihe Man’s Religions (Ľudské náboženstvá) pripúšťa: „Všetky náboženstvá tým či oným spôsobom hovoria, že človek neexistuje a nemôže existovať sám. Je bytostne spätý so silami v prírode a v spoločnosti okolo seba, ba je od nich závislý. Zreteľne alebo menej zreteľne si uvedomuje, že nie je nezávislým zdrojom sily, schopným existovať oddelene od sveta.“

Navyše, okrem potreby viery v Boha máme aj základnú potrebu porozumieť tomu, čo sa okolo nás deje. Je však rozdiel medzi uznaním všemohúceho Stvoriteľa a vierou, že tento Stvoriteľ nezmeniteľne určuje náš osud. Akú úlohu hráme my v utváraní nášho údelu? Akú úlohu v tom hrá Boh?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 5]

Babylonský astrologický kalendár, rok 1000 pred n. l.

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázok na strane 7]

Gréci a Rimania verili, že ľudský osud určujú tri bohyne

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázok na strane 7]

Egyptská Isis, „vládkyňa osudu a údelu“

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázok na strane 8]

Najranejšie čínske nápisy na korytnačine slúžili na veštenie

[Prameň ilustrácie]

Institute of History and Philology, Academia Sinica, Taipei

[Obrázok na strane 8]

Znamenia zverokruhu na perzskej schránke

[Prameň ilustrácie]

Fotografia prevzatá s láskavým dovolením British Museum