Mal by byť tvoj život riadený osudom?
JEDINÝ muž v tomto zozname, ktorý neveril v osud, bol Ježiš Kristus. Aký bol jeho názor?
Z prvého storočia pochádza životopisná správa o Ježišovi (biblické knihy Matúša, Marka, Lukáša a Jána), v ktorej je zdôraznený jeho názor, že jednotlivci môžu ovplyvňovať svoju budúcnosť, to, čo sa s nimi stane.
Ježiš napríklad povedal, že Boh „dá dobré veci tým, ktorí ho prosia“ a že ten, kto „vytrvá až do konca, bude zachránený“. Keď obyvatelia Jeruzalema nedbali na výstrahu, ktorá by im mohla zachrániť život, Ježiš nepripísal ich konanie osudu, ale povedal: „Vy ste nechceli.“ — Matúš 7:7–11; 23:37, 38; 24:13.
Ježišov názor môžeme spoznať aj podľa jeho slov o tragickom nešťastí, ktoré sa udialo v Jeruzaleme: „Alebo sa domnievate, že tých osemnásť, na ktorých spadla veža v Siloe a zabila ich, sa preukázalo väčšími dlžníkmi ako všetci ostatní ľudia, bývajúci v Jeruzaleme? Určite nie... hovorím vám.“ (Lukáš 13:4, 5) Všimni si, že Ježiš neprisúdil smrť tých osemnástich mužov osudu, ani nepovedal, že zomreli, lebo boli horší ako iní. Na rozdiel od farizejov, ktorí sa snažili zosúladiť vieru v osud s vierou v slobodnú vôľu človeka, Ježiš učil, že človek môže ovplyvniť svoju budúcnosť.
Aj Ježišovi apoštoli učili, že všetci ľudia si môžu zvoliť záchranu. Apoštol Pavol napísal: „Poznal [si] sväté spisy, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na záchranu.“ Apoštol Peter povedal: „Ako novorodeniatka rozvíjajte túžbu po nefalšovanom mlieku, ktoré patrí k slovu, aby ste ním rástli na záchranu.“ (2. Timotejovi 3:15; 1. Petra 2:2; pozri aj Skutky 10:34, 35; 17:26, 27.) Hastingsova Encyklopédia náboženstva a etiky (angl.) poukazuje na to, že pisatelia v druhom a treťom storočí, napríklad Justínus, Origénés a Irenaeus, ‚nevedeli nič o bezpodmienečnom predurčení a učili o slobodnej vôli‘.
Prečo však Ježiš a prví kresťania neverili, že osud človeka je určený, ak toľko ľudí, aj mnohí Židia okolo nich verili v rôzne formy osudu? Okrem iného aj preto, že táto predstava vyvoláva mnoho problémov. Uveďme si dva: Viera v osud je v rozpore s vlastnosťami Boha Jehovu. Dôkazy ju vyvracajú. Okrem toho môže ohroziť tvoj terajší aj budúci život. Z podrobnejšieho skúmania bude vidno, prečo je to tak.
Dôsledky fatalizmu a Božie vlastnosti
V treťom storočí pred n. l. učil filozof Zénón z Kítia svojich žiakov v Aténach, aby „prijímali rozhodnutie Osudu s tým, že z dajakého skrytého hľadiska je to najlepšie“. Raz sa však Zénón dozvedel, že jeho otrok sa previnil krádežou. Zénón teraz musel čeliť dôsledkom vlastnej filozofie. Prečo? Keď toho zlodeja bil, otrok mu ironicky odpovedal: „Bolo to rozhodnutie osudu, aby som kradol.“
Zénónov otrok hovoril dôvtipne. Ak veríme, že beh života je určený vopred, potom vytýkať niekomu, že sa stal zlodejom, je to isté, ako vytýkať jadierku pomaranča, že z neho vyrástol pomarančovník. Veď aj človek, aj semeno sa vyvíjajú len podľa programu. K akému záveru nakoniec vedie takáto úvaha?
Ak sa zločinci jednoducho riadia svojím osudom, potom zodpovednosť za ich činy nesie ten, kto ich osud určil. Kto by to mohol byť? Podľa fatalistov je to Boh. Ak ideme v úvahe ešte ďalej, potom musí byť Boh príčinou všetkého zla, násilia a útlaku, ktorého sa kedy človek dopustil. Prijímaš takéto tvrdenie?
Článok v novinách Nederlands Theologish Tijdschrift (Holandský teologický časopis) poznamenáva, že takýto fatalistický názor „predpokladá predstavu o Bohu, ktorá je — aspoň pre kresťanov — neudržateľná.“ Prečo? Lebo odporuje predstave o Bohu, ako ju odovzdali inšpirovaní pisatelia Biblie. Všimni si napríklad tento inšpirovaný výrok z knihy Žalmov: „Veď ty nie si Boh, ktorý má potešenie zo zla.“ „Každého, kto miluje násilie, jeho duša istotne nenávidí.“ „Z útlaku a násilia [ustanovený Boží mesiášsky kráľ] vykúpi ich duše.“ (Žalm 5:4; 5:5, RP; 11:5; 72:14) Je zrejmé, že dôsledky fatalizmu a Božie vlastnosti sú v úplnom protiklade.
Viera v osud a skutočnosť
Čo však môžeme povedať o prírodných katastrofách? Stávajú sa z rozhodnutia osudu, takže im nemožno ujsť?
Čo dokazujú skutočnosti? Všimnime si zistenie v jednej štúdii o príčinách prírodných katastrof, ako o nich písali holandské noviny NRC Handelsblad: „Zemetrasenia, záplavy, zosuvy pôdy a veterné smršte... boli až doteraz považované za rozmary prírody. Ale z bližšieho skúmania vidno, že drastické ľudské zásahy do prírody veľmi poškodili schopnosť životného prostredia chrániť sa pred kalamitami. Preto si prírodné katastrofy vyžadujú viac obetí na životoch ako kedykoľvek predtým.“ — Kurzíva od nás.
Záplavy v Bangladéši, o ktorých sme písali v predchádzajúcom článku, to dokazujú. Vedci teraz hovoria, že „zničenie rozsiahlych lesnatých oblastí v Nepále, v severnej Indii a v Bangladéši bolo dôležitým činiteľom pri záplavách, ktoré v posledných rokoch postihli Bangladéš“. (Časopis Voice) Ďalšia správa hovorí, že s odlesnením sa zvýšil počet záplav v Bangladéši z jednej záplavy raz za 50 rokov na jednu za každé štyri roky. Ľudské zásahy aj v iných častiach sveta viedli ku katastrofálnym dôsledkom — k obdobiam sucha, lesným požiarom a zosuvom pôdy. Naozaj, činnosť ľudí — a nie tajomný osud — často spôsobovali alebo zhoršovali prírodné katastrofy.
Ľudské konanie by preto malo pôsobiť aj opačne. Je to tak? Iste. Zamysli sa nad niektorými skutočnosťami: UNICEF (Detský fond OSN) oznamuje, že deti v bangladéšskom vnútrozemí sú často postihnuté slepotou. Je to vina nezmeniteľného osudu? Určite nie. Len čo pracovníci Detského fondu presvedčili tamojšie matky, že nemajú dávať svojim deťom jesť len ryžu, ale aj zeleninu a ovocie, očná choroba začala ustupovať. Zmena v spôsobe stravovania už uchránila stovky bangladéšskych detí pred slepotou.
Podobne aj tí, ktorí prestali fajčiť, žijú priemerne o tri až štyri roky dlhšie ako fajčiari. Cestujúci v autách, používajúci bezpečnostný pás, utrpia smrteľný úraz zriedkavejšie ako tí, ktorí ho nepoužívajú. Z toho vidno, že náš život ovplyvňuje naše vlastné konanie, a nie osud.
Osudné následky viery v osud
Ako sme už napísali, viera v osud môže človeku tiež skrátiť život. Ako? Encyklopédia náboženstva (angl.) rozoberá „príklady fatalizmu najstrašnejšieho typu“ a hovorí: „Z obdobia druhej svetovej vojny vieme o japonských samovražedných torpédových útokoch a o samovraždách v posádkach SS (Schutzstaffel) za Hitlera, ktoré boli reakciou na názor, že osud (Schicksal) údajne omnoho prevyšuje hodnotu života jednotlivých ľudí.“ Ten istý prameň hovorí, že v našich časoch „sa nábožensky inšpirované samovražedné útoky na ciele údajne ohrozujúce islám... stali takmer pravidelnou súčasťou novinových správ z Blízkeho východu“. Podľa takýchto správ išli tisíce mladých vojakov do boja s presvedčením, že „ak nie je napísané, že človek má zomrieť, nič sa mu nestane“.
Ale aj vážení moslimskí učitelia majú námietky proti takejto ľahkomyseľnosti. Istý kalif napríklad povedal: „Kto je v ohni, mal by sa odovzdať do vôle Božej; ale kto ešte nie je v ohni, nemal by sa doň vrhať.“ Je smutné, že masy vojakov sa neriadili radou tohto kalifa. Takmer osem rokov trvajúca vojna stála Irán asi 400 000 obetí na životoch — viac obetí ako mali USA na bojiskách počas druhej svetovej vojny. Z toho vidno, že viera v osud ti môže skrátiť život. Ale môže aj ohroziť tvoj budúci život! Ako?
Fatalista verí, že budúcnosť je nevyhnutná a pevne stanovená rovnako ako minulosť; preto sa v ňom môže vytvoriť nebezpečná povahová črta. Aká? Teologická encyklopédia (angl.) odpovedá: „Jednotlivec... sa cíti byť bezmocný, nedôležitý, nahraditeľný činiteľ v spoločenskom dianí, ktoré sa zdá nevyhnutné. To spôsobuje pasivitu, v ktorej ochotne prijíma poverčivý názor, že všetko závisí od nevyspytateľného ale zvrchovaného osudu.“
Prečo je pasivita taká nebezpečná? Často vedie k stiesňujúcemu pocitu porážky. Fatalista sa možno ani nechce chopiť iniciatívy a azda ani neprijme nádherné pozvanie od Boha: „Hej, vy všetci žízniví! Poďte k vode... Nakloňte svoje ucho a poďte ku mne. Počúvajte a vaša duša zostane nažive.“ (Izaiáš 55:1–3) Ak niekto nechce ‚prísť‘ a ‚počúvať‘, lebo verí v osud, príde o príležitosť navždy ‚zostať nažive‘ v blížiacom sa raji, ktorý bude obnovený na zemi. Bude musieť zaplatiť naozaj vysokú cenu.
Kde stojíš ty? Ak si vyrástol v prostredí, kde ľudia vychádzajú vo svojom zmýšľaní z viery v osud, prijal si azda ich názor bez pochybností. Ale námietky, ktoré rozoberal tento článok, ti možno pomohli pochopiť, že svoj terajší aj budúci život do značnej miery ovplyvňuješ svojím konaním.
Ako si videl, logická úvaha, skutočnosti a predovšetkým Sväté písmo vysvetľuje, že nesmieš podľahnúť názoru, že si utrpel osudnú porážku. Naopak, konaj podľa Ježišovej výzvy: „Usilovne sa snaž... vojsť úzkymi dverami.“ (Lukáš 13:24, The Emphatic Diaglott, medziriadková verzia) Čo tým chcel povedať? Istý biblický komentátor o tom hovorí: „Výraz [usilovne sa snažiť] sa používal na športové súťaže v Grécku. Pri pretekoch... sa usilovne snažili, čiže vynakladali všetku svoju silu, aby dosiahli víťazstvo.“ V živote by si sa nemal vzdávať, ale podľa Ježišovej výzvy by si sa mal usilovať o to najdôležitejšie, o víťazstvo.
Zbav sa preto akejkoľvek pasivity, ktorá vzniká z viery v osud. Podľa výzvy Božieho slova pusť sa do pretekov o život a nenechaj sa brzdiť vierou v osud. (Pozri 1. Korinťanom 9:24–27.) Zrýchli krok tak, že pohotovo prijmeš inšpirované pozvanie: ‚Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty i tvoje potomstvo.‘ Ako môžeš urobiť takúto voľbu? „Tým, že budeš milovať Jehovu, svojho Boha, tým že budeš počúvať jeho hlas a tým, že sa ho budeš pridržiavať.“ Takéto konanie povedie k víťazstvu, pretože Jehova bude „tvojím životom a dĺžkou tvojich dní“. — 5. Mojžišova 30:19, 20.
[Obrázok na strane 7]
Mojžiš nehovoril o osude, ale vyzýval: „Vyvolíš si život, aby si zostal nažive.“