‚Žiť s Jehovovým dňom v mysli‘
ROZPRÁVA LYLE REUSCH
ODKEDY sa pamätám, náš rodinný život sa sústreďoval okolo silnej viery v prichádzajúci nový svet spravodlivosti. Matka a otec nám deťom čítavali z Biblie o „nových nebesiach a novej zemi“ a o ‚krave a medveďovi pasúcich sa spolu, levovi žerúcom slamu ako býk a celkom malom chlapcovi, ktorý ich vedie‘. Urobili to pre nás takým skutočným, že som si sám seba predstavoval ako toho celkom malého chlapca. — 2. Petra 3:11–13; Izaiáš 11:6–9.
Môj starý otec August Reusch sa v deväťdesiatych rokoch minulého storočia učil základné biblické pravdy pomocou korešpondencie s Ch. T. Russellom. Zvestoval v rozsiahlej miere vo svojom domove i okolí v Severozápadnom území Kanady, teraz Yorkton, Saskatchewan. Znovu a znovu radil svojim synom: „Chlapci, pozorne čakajte na rok 1914!“ Presvedčenie, že Jehovov deň je blízko, naplnilo môjho otca pocitom naliehavosti, ktorý mu vytrvával po celý jeho život a ktorý sa stal spôsobom života aj pre mňa.
Matka a otec boli stelesnením pohostinnosti. Biblická študijná skupina zo Saskatoonu, Saskatchewan, eklézia bádateľov Biblie, sa pravidelne stretávala u nás doma. Často bývali u nás aj cestujúci služobníci (zvaní pútnici). Môj brat Verne, sestra Vera a ja sme duchovne prospievali. Vždy nás obklopovalo vedomie skutočnosti vzhľadom na posolstvo o Kráľovstve a naliehavá potreba hovoriť o tom druhým. (Matúš 24:14) Avšak ani ma nenapadlo, že v budúcich rokoch strávim väčšinu svojho života pokračovaním v práci týchto pútnikov tým, že budem slúžiť ako cestujúci dozorca Jehovových svedkov.
V roku 1927 otec presťahoval rodinu do Berkeley v Kalifornii. Potom, uprostred finančnej krízy v roku 1933, som ukončil strednú školu. Považovali sme sa s bratom Vernem za šťastných, keď sme v Richmonde v Kalifornii dostali prácu v továrni Ford Motor Company. Jedného dňa na jar roku 1935 som však uvažoval: ‚Ak už musím namáhavo pracovať, môžem rovnako namáhavo pracovať pre to, čo má cenu.‘ V ten deň som podal výpoveď a nasledujúci deň som si napísal žiadosť o službu v bételi, svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Po tom, čo som sa v júni roku 1935 zúčastnil vzrušujúceho zjazdu vo Washingtone, D. C., bol som prijatý do služby v bételi.
Služba v bételi
Nathan Knorr, správca tlačiarne, ma pridelil na údržbu budov. Celý personál som predstavoval ja sám. Ako 20-ročný mladý muž som sa cítil veľmi dôležitý. Mohol som sa voľne pohybovať po celej tlačiarni a nikto sa nespytoval, čo robím. Brat Knorr si cenil spôsob, akým som robil svoju prácu, ale rozpoznal problém, ktorý spočíval v mojom postoji. Stále na mňa vplýval, aby som si vypestoval určitú mieru pokory.
Trvalo mi však nejaký čas, kým som si uvedomil, že brat Knorr sa mi skutočne snaží pomôcť. Ospravedlnil som sa teda za svoj postoj a vyjadril som odhodlanie správať sa lepšie. To bol začiatok dlhotrvajúceho, vrúcneho vzťahu s bratom Knorrom, ktorý sa v januári roku 1942 stal tretím prezidentom Spoločnosti Strážna veža.
Popri údržbárskej práci som sa učil obsluhovať alebo pomáhať pri väčšine strojov v kníhviazačskej dielni. Časom som robil kancelársku prácu, písal a rozosielal pracovné príkazy po celej tlačiarni. Jar a leto roku 1943 boli obzvlášť rušnou a vzrušujúcou dobou. Svet bol uprostred 2. svetovej vojny a Jehovovi svedkovia znášali útrapy, zatýkanie a väznenie na základe všetkých druhov nespravodlivých obvinení. V roku 1940 rozhodol Najvyšší súd USA, že školy môžu od študentov vyžadovať, aby zdravili zástavu. To vyvolalo vlnu násilia v 44 z vtedajších 48 štátov. Deti svedkov boli vylučované zo škôl, rodičia boli zatýkaní a davy vyháňali svedkov z mesta. Niektorí boli zastrelení, iní boli natieraní dechtom a obaľovaní perím.
Keď sa Jehovovi svedkovia zo všetkých síl bránili na súdoch, prešlo mojím stolom množstvo písomností vo forme súdnych príkazov, informácií pre právneho zástupcu a spisov vypracovaných právnikmi Spoločnosti, ktoré bolo potrebné vytlačiť. Každý z nás pracoval mnoho hodín nadčas, aby sme stihli termíny. Konečné výnosy Najvyššieho súdu v máji a júni roku 1943 — keď 12 prípadov z 13 bolo rozhodnutých v prospech Jehovových svedkov — sa stali súčasťou análov právnych dejín. Som vďačný za to, že som mohol priamo pozorovať, ako Jehova otvoril cestu pri obhajobe a zákonnom upevňovaní dobrého posolstva. — Filipanom 1:7.
Škola teokratickej služby
V tých dňoch sme boli v niektorých smeroch slabo vyzbrojení na to, aby sme dovŕšili to obrovské dielo predpovedané v Matúšovi 24:14, totiž ‚zvestovať toto dobré posolstvo o kráľovstve po celej obývanej zemi, skôr ako príde koniec‘. Brat Knorr ako prezident Spoločnosti videl potrebu vzdelávacieho programu. Spolu s ostatnými mužskými členmi rodiny bétel som dostal pozvanie zapísať sa do „Kurzu teokratickej služby pre pokročilých“. Z neho nakoniec vznikla škola teokratickej služby, ktorá prebieha v zboroch Jehovových svedkov od roku 1943.
Stretli sme sa v pondelok večer, 16. februára 1942, v miestnosti, kde sa stretávala rodina bétel, a brat Knorr mal prvú vyučovaciu reč. Jeho téma bola „Rukopisy Biblie“. Brat T. J. Sullivan bol dozorcom tejto školy a dával nám rady, aby nám pomohol zlepšiť sa. Časom som bol menovaný za dozorcu školy v bételi ja, čo som považoval za veľkú prednosť. Bol to však opäť čas na káranie.
Keď som dával radu jednému staršiemu bratovi, bol som príliš kritický a neúctivý, a tak mi brat Knorr otvorene povedal: „Robíš sa dôležitým, a to sa nikomu nepáči.“ Keď mi všetko jasne vysvetlil a moje uši rozpakmi dostatočne sčervenali, veľké hnedé oči brata Knorra zmäkli. Láskavým hlasom prečítal Žalm 141:5: „Nech ma udrie spravodlivý; bude to láskavosť: a nech ma pokarhá; bude to znamenitý olej, ktorý nezlomí moju hlavu.“ (Preklad kráľa Jakuba) Ten text som použil veľakrát, keď som bol zodpovedný za to, aby som radou naprával druhých.
Pred začatím školy teokratickej služby mal len málokto z nás príležitosť dlhšie hovoriť pred verejnosťou. Keď brat Rutherford zomrel, brat Knorr tvrdo pracoval na tom, aby rozvinul svoje rečnícke schopnosti. Moja izba v bételi bola priamo pod jeho bytom a počul som ho, ako si precvičuje prednes. Doslova nespočetnekrát čítal nahlas verejnú prednášku „Mier — môže byť trvalý?“, predtým než ju predniesol na zjazde v Clevelande v roku 1942.
Na cestách
Po trinásťročnej službe v bételi mi brat Knorr pridelil službu oblastného dozorcu. Keď ma informoval o mojom novom pridelení, povedal: „Lyle, teraz máš príležitosť priamo pozorovať, ako Jehova zaobchádza so svojím ľudom.“ S týmto na pamäti a s dvoma kuframi v rukách som 15. mája 1948 začal svoju dráhu ako cestujúci dozorca. Predtým ako som začal službu v oblasti, slúžil som niekoľko mesiacov ako krajský dozorca.
Prvá skupina — alebo zbor — v ktorej som slúžil, bola malá vidiecka skupina vo Wasece v štáte Minnesota. Vopred som napísal Dickovi Cainovi, služobníkovi skupiny (ako bol vtedy nazývaný predsedajúci dozorca), aby mi prišiel naproti k vlaku. Bol zvláštnym priekopníkom a aby obmedzil výdavky, presťahoval sa práve zo svojej prenajatej izby, kde prezimoval, do svojho letného bytu — stanu. V Minnesote však nie je v máji práve letné počasie! V tú noc, trasúc sa v stane, som pochyboval o tom, že som stvorený pre tento spôsob života. Silno som nachladol a trvalo týždne, kým som sa zotavil, ale prežil som to.
Počas tých prvých rokov, keď som navštevoval rôzne zbory a kraje, býval som v domovoch bratov, všetko si nosiac v kufri. Zažil som každý druh ubytovania včítane spania na kuchynskej dlážke, na obývačkových pohovkách a v horúcich nevetraných podkrovných miestnostiach. Občas som býval v domácnostiach, kde niektorý člen rodiny odporoval našej viere. Vo Wisconsine sa do mňa po celý týždeň, keď som prichádzal a odchádzal, zabodával pohľadom jeden neveriaci manžel. Keď jednej noci prišiel domov opitý a začul som, ako hrozí, že „zastrelí toho akéhosi“, dospel som k záveru, že je čas odísť. Ale nepríjemné zážitky boli pomerne zriedkavé a boli iba ako korenie pridané k môjmu prideleniu. Neskôr sa dalo na nich dobre pobaviť.
Nachádzam spoločníčku
Pamätám sa na to dobre. Na krajskom zjazde v Tiffine v štáte Ohio som stretol pôvabnú, hnedookú mladú dámu, Leonu Ehrmanovú z Fort Wayne v Indiane. Aj ona bola vychovávaná v kresťanskej viere a niekoľko rokov bola vernou priekopníčkou. Neustále cestovanie neposkytovalo priestor na dvorenie, ale boli sme v kontakte pomocou korešpondencie. Potom, v roku 1952, som sa opýtal: „Vezmeš si ma?“ a ona povedala: „Áno, vezmem!“, a tak sme aj urobili. Vzali sme sa. Často sa nás pýtajú, prečo sme sa nikdy neusadili a nezaložili si rodinu, ale odpovedáme, že my máme rodinu — bratov, sestry, otcov a matky asi v 44 štátoch, kde sme slúžili. — Marek 10:29, 30.
Niektorí sa pýtali: ‚Neboli ste niekedy unavení a nemali ste chuť vzdať sa?‘ Áno, a nie raz. Ale ak sa niekto z nás dvoch cíti na dne, druhý ho podopiera. Raz som dokonca písal svojmu bratovi Vernemu a pýtal som sa ho na možnosť pracovať s ním v jeho maliarskom podniku. Odpovedal, že sa na to často tešil, lebo sme si boli veľmi blízki, keď sme vyrastali. Radil mi však, aby som svoje rozhodnutie starostlivo zvážil. Potom som si spomenul na slová, ktoré brat Knorr často opakoval členom rodiny bétel: „Nie je potrebné veľké úsilie na to, aby ste sa vzdali; treba odvahu a rýdzosť, aby ste zostali vo svojom pridelení.“ Bola to stále dobrá rada.
Žiaden ženatý cestujúci dozorca by nemohol dlho zostať vo svojom pridelení, keby nemal manželku, ktorá je verne oddaná a je oporou, akou je pre mňa Leona. Jej srdečná, láskyplná povaha a neustále radostný postoj v zboroch spôsobili, že si ju tisíce ľudí obľúbili. Nikdy ma neunaví hovoriť jej, ako veľmi ju mám rád. Som presvedčený, že aj to jej pomáha, aby zostala v tomto diele.
Svedok Jehovovho požehnania
Prvoradá úloha oblastného dozorcu sa sústreďuje okolo krajských zjazdov, kde každý týždeň slúži ako predsedajúci, verejný rečník a dozorca školy. Jehovovo požehnanie tohto usporiadania je zjavné zo skutočnosti, že zo stoviek krajských zjazdov, na ktorých som mal dozor, sa ani v jednom prípade nestalo, že by sa nekonal. Je pravda, že v niektorých prípadoch boli určité prekážky, ale ani jeden zjazd nebol zrušený.
Zatiaľ čo som na jar v roku 1950 vo Woosteri v Ohio vyzval k záverečnej piesni sobotňajšieho večerného stretnutia, pred divadlom, kde sa zhromaždenie konalo, sa vytvoril dav viac ako tisíc odporcov. Dav si so sebou priniesol kartóny skazených vajec, aby ich do nás hádzal, keď budeme odchádzať. A tak sme zhodnotili situáciu a pokračovali sme v programe piesňami, skúsenosťami a improvizovanými biblickými prednáškami. Osemsto svedkov zachovalo pokoj a trpezlivosť.
O druhej hodine ráno bolo veľmi chladno. Akoby v príprave na odchod zriadenci vyniesli von požiarne hadice a začali zmývať vajcia, ktoré dopadli na chodník pred divadlom. Dav sa utvoril znovu, opustiac teplo neďalekej autobusovej stanice. Akcia zriadencov však bola iba manévrom na odvrátenie pozornosti, a tak sme nechali poslucháčstvo potichu odísť zadným východom. Všetci sa bezpečne dostali do svojich áut. Rušenie davom sa vyskytovalo aj pri iných zhromaždeniach v Ohio: v Cantone, Defiance a Chillicothe. Ako však rozhodnutia Najvyššieho súdu USA v náš prospech začali pôsobiť na tých, ktorí konali protizákonne, násilie davu postupne prestávalo.
Zdravotné problémy si časom vynútili zmenu. A tak v polovici 70. rokov ma Spoločnosť láskavo menovala do služby krajského dozorcu v oblasti južnej Kalifornie, kde sú zbory blízko seba a zariadenia zdravotníckej starostlivosti sú ľahko dostupné. Zatiaľ čo povinnosti oblastného dozorcu zahŕňajú viac cestovania a starostlivosť a dozor nad mnohými krajmi, povinnosti krajského dozorcu zahŕňajú usporadúvanie krajských zjazdov a prideľovanie a preskúšavanie častí programu. Okrem toho je potrebné usporadúvať a slúžiť v školách priekopníckej služby. A tak práca cestujúcich dozorcov, či už oblastných alebo krajských, je prácou celým časom a odmeňujúcim spôsobom života.
Stále očakávajúc Jehovov deň
Od svojich najranejších spomienok z doby pred viac ako 70 rokmi som mal vždy silný pocit naliehavosti. V mojej mysli bol Armagedon vždy dňom, ktorý príde pozajtra. (Zjavenie 16:14, 16) Rovnako ako môj otec a jeho otec pred ním, žil som svoj život tak, ako nabádal apoštol, ‚pevne zachovávajúc v mysli prítomnosť Jehovovho dňa‘. Vždy som sa pozeral na sľúbený nový svet ako na ‚skutočnosť, hoci ju nevidím‘. — 2. Petra 3:11, 12; Hebrejom 11:1.
Toto očakávanie, ktoré mi bolo vštepované od útleho detstva, sa čoskoro uskutoční. „Krava a medveď sa budú pásť“, „lev bude žrať slamu ako býk“ a „celkom malý chlapec ich povedie“. (Izaiáš 11:6–9) Takéto potešujúce sľuby sú zaručené slovami Ježiša, ktoré povedal Jánovi a ktoré sú v Zjavení 21:5: „Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: ‚Hľa, robím všetky veci nové.‘ A hovorí: ‚Píš, lebo tieto slová sú verné a pravdivé.‘“