Misionári — nositelia svetla, alebo tmy? — 2. časť
Postup na západ do Európy
AK MALO byť Ježišovo misionárske poverenie splnené, posolstvo kresťanstva sa muselo dostať k ľuďom na celom svete. (Matúš 28:19; Skutky 1:8) Tento fakt bol zdôraznený, keď mal apoštol Pavol počas druhej z troch misionárskych ciest videnie, v ktorom bol naliehavo žiadaný: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám.“ — Skutky 16:9, 10.
Pavol prijal toto pozvanie a asi v roku 50 n. l. prešiel kázať do európskeho mesta Filipi. Lýdia a členovia jej domácnosti sa stali veriacimi a bol založený zbor. To bola iba prvá zastávka na triumfálnom pochode kresťanstva naprieč celou Európou. Sám Pavol neskôr kázal v Itálii, ba možno aj v Španielsku. — Skutky 16:9–15; Rimanom 15:23, 24.
No Pavol nebol jediným misionárom kresťanstva. Autor J. Herbert Kane uvádza: „Muselo byť množstvo ďalších, ktorých mená história nezaznamenala... Skutky apoštolov nerozprávajú celý príbeh.“ — A Global View of Christian Missions From Pentecost to the Present (Globálny pohľad na kresťanské misie od Letníc po súčasnosť).
Nepoznáme však rozsah, v akom iní Ježišovi nasledovníci slúžili ako misionári v cudzích krajinách. Tradičný názor, že Tomáš išiel do Indie a evanjelista Marek do Egypta, nemožno potvrdiť. S určitosťou vieme toľko, že všetci praví Kristovi učeníci mali misionárskeho ducha a že všetci konali misionárske dielo prinajmenšom vo svojej domovine. Ako uvádza J. Herbert Kane: „Táto historická udalosť [Letnice] označila počiatok kresťanskej cirkvi a začiatok misionárskeho hnutia, pretože cirkev v tých dňoch bola misiou.“
Do odľahlých kútov Európy
Židia verili, že je správne uctievať jedného pravého Boha. Svoje nádeje vkladali v sľúbeného Mesiáša. Prijímali Hebrejské písma ako Božie Slovo pravdy. Preto obyvatelia krajín, do ktorých boli Židia rozptýlení, sa pravdepodobne trocha oboznámili s týmito stránkami viery. Keďže to boli stránky uctievania, ktoré mali kresťania i Židia spoločné, keď sa objavilo posolstvo kresťanstva, nebolo úplne nové. Podľa pána Kana „boli tieto faktory nesmiernou pomocou pre kresťanských misionárov, ktorí cestovali po celom rímskom svete, kázali evanjelium a zakladali zbory“.
Rozptýlenie Židov teda pripravilo cestu pre kresťanstvo. Šírenie kresťanstva prebiehalo rýchlo, lebo kresťania mali misionárskeho ducha. „Evanjelium kázali laici,“ hovorí pán Kane a dodáva: „Kamkoľvek išli, ochotne sa delili o svoju novonájdenú vieru s priateľmi, susedmi i cudzincami.“ Historik Will Durant píše: „Skoro každý konvertita urobil zo seba so zápalom revolucionára propagačnú kanceláriu.“
Do roku 300 n. l. sa určitá skazená forma kresťanstva rozšírila po celom Rímskom impériu. Taká skazenosť, odpadnutie od čistého uctievania, bola predpovedaná. (2. Tesaloničanom 2:3 až 10) Odpadnutie naozaj nastalo. Will Durant vysvetľuje: „Pohanstvo nebolo kresťanstvom zničené; kresťanstvo ho prijalo za svoje.“
Ako sa takzvaní kresťania čoraz viac odchyľovali od pravého kresťanstva, väčšina z nich strácala misionárskeho ducha. No jeden, ktorý mal misionárskeho ducha, bol potomok istých katolíckych rodičov v Británii. Narodil sa tesne pred koncom štvrtého storočia. Dostal meno Patrick a je známy tým, že priniesol Kristovo posolstvo na západný okraj Európy — do Írska — kde podľa legendy obrátil na vieru tisíce ľudí a založil stovky zborov.
Čoskoro sa Írsko ujalo vedenia v misionárskom diele. Podľa pána Kana „írski misionári sa s plamennou horlivosťou vrhli do boja proti pohanstvu“. Jedným z týchto misionárov bol Columban, ktorý zjavne zohral významnú úlohu pri obracaní Škótska na vieru. Asi roku 563 n. l. založil spolu s 12 spoločníkmi kláštor na ostrove Iona blízko západného pobrežia Škótska, a tento kláštor sa stal centrom misionárskej aktivity. Columban zomrel krátko pred rokom 600 nášho letopočtu, no počas nasledujúcich 200 rokov boli z ostrova Iona naďalej vysielaní misionári do všetkých častí Britských ostrovov a Európy.
Keď sa takzvané kresťanstvo rozšírilo do Anglicka, niektorí anglickí konvertiti napodobnili misionárskeho ducha Írov a sami sa stali misionármi. Napríklad roku 692 n. l. sa Willibrord z Northumbrie, starovekého anglosaského kráľovstva v severnom Anglicku, a jeho 11 spoločníci stali prvými anglickými misionármi v Nizozemsku — v Holandsku, Belgicku a Luxembursku.
Začiatkom ôsmeho storočia anglický benediktínsky mních Bonifác obrátil pozornosť na Nemecko. Pán Kane hovorí, že Bonifácova „skvelá misionárska kariéra trvajúca vyše štyridsať rokov mu vyniesla titul apoštola pre Nemecko“ a pomohla mu, aby sa stal „najväčším misionárom temného stredoveku“. Keď mal Bonifác vyše 70 rokov, zabili ho frízski neveriaci, a spolu s ním aj približne 50 jeho spoločníkov.
The Encyclopedia of Religion opisuje metódu, ktorú Bonifác úspešne používal pri obracaní ľudí na katolicizmus: „V Geismare [blízko Göttingenu, Nemecko] si trúfol zoťať posvätný Thorov dub... [Keďže] neutrpel pomstu od miestneho germánskeho boha, bolo jasné, že Boh, o ktorom kázal, je pravý Boh, ktorého jediného treba uctievať a ktorému ako jedinému sa treba klaňať.“
Niektorí misionári používali iné metódy, mysliac si zrejme, že účel svätí prostriedky. Pán Kane priznáva, že obracanie germánskych Sasov na vieru „sa uskutočňovalo skôr vojenským dobýjaním, než morálnym či náboženským presvedčovaním“. A dodáva: „Nesvätý zväzok medzi cirkvou a štátom... podnecoval cirkev, aby využívala telesné prostriedky na dosahovanie duchovných cieľov. Následky tejto metódy neboli nikde katastrofálnejšie ako v diele kresťanských misií, a to najmä medzi Sasmi... Páchali sa zverstvá.“ A dozvedáme sa, že keď sa misionári presúvali do Škandinávie, „prechod bol väčšinou pokojný; iba v Nórsku bola použitá sila“.
Použitie sily? Páchanie zverstiev? Využívanie telesných prostriedkov na dosahovanie duchovných cieľov? Je to to, čo by sme mali očakávať od misionárov, ktorí slúžia ako nositelia svetla?
Misionári v rozdelenom dome
Dve vetvy takzvaného kresťanstva v Ríme a v Konstantinopole viedli oddelené misionárske ťaženia. Ich pokusy „pokresťančiť“ Bulharsko viedli k zmätku, ktorý je typický pre nábožensky rozdelený dom. Bulharský vládca Boris I. prestúpil na grécku pravoslávnu vieru. Keď však videl, že Konstantinopol prísne okliesňuje nezávislosť bulharskej cirkvi, obrátil sa na Západ a dovolil germánskym misionárom, ktorí zastupovali Rím, aby priniesli svoju verziu kresťanstva. V roku 870 n. l. už bolo zrejmé, že západná cirkev je ešte obmedzujúcejšia než východná, a tak boli Germáni vypovedaní a Bulharsko sa vrátilo do náručia východného pravoslávia, kde odvtedy, náboženským jazykom povedané, zostáva naveky.
Asi v tom istom čase západní misionári zavádzali „kresťanstvo“ v Maďarsku. Medzitým obe vetvy „kresťanstva“ nachádzali podporu v Poľsku. Podľa diela The Encyclopedia of Religion „cirkev Poliakov bola vo všeobecnosti pod kontrolou Západu, zatiaľ čo súčasne bola poznamenaná značným východným vplyvom“. Aj Litva, Lotyšsko a Estónsko boli „zatiahnuté do súperenia medzi silami Západu a Východu so všetkými cirkevnými následkami tohto súperenia“. A Fínsko sa po tom, čo koncom 11. a začiatkom 12. storočia prijalo „kresťanstvo“, ocitlo uprostred rovnakého východo-západného preťahovania lanom.
V deviatom storočí dvaja bratia z významnej gréckej rodiny v Tesalonike priniesli byzantské „kresťanstvo“ do slovanských oblastí Európy a Ázie. Cyril, zvaný tiež Konštantín, a Metod sa stali známi ako „apoštoli pre Slovanov“.
Jedným z Cyrilových úspechov bolo to, že pre Slovanov vyvinul písanú formu jazyka. Abeceda tohto jazyka, založená na hebrejských a gréckych písmenách, je známa ako cyrilika a stále sa používa v takých jazykoch, ako je ruština, ukrajinčina, bulharčina a srbčina. Títo dvaja bratia preložili časti Biblie do novej písanej formy jazyka a navyše zaviedli liturgiu v slovanskom jazyku. To bolo v rozpore s postupom západnej cirkvi, ktorá chcela zachovať liturgiu v latinčine, gréčtine a hebrejčine. Autor Kane hovorí: „Používanie miestneho jazyka pri uctievaní, čo bol zvyk podporovaný Konstantinopolom, no odsudzovaný Rímom, bolo novou odchýlkou a vytvorilo precedens, ktorý sa plne rozvinul v modernej misionárskej aktivite devätnásteho a dvadsiateho storočia.“
Do konca desiateho storočia bolo formálne kresťanstvo zavedené aj do oblastí, ktoré donedávna boli Sovietskym zväzom. Podľa tradície bol knieža Vladimír z Kyjeva (Ukrajina) pokrstený roku 988 n. l. Hovorí sa, že uprednostnil byzantskú formu „kresťanského“ náboženstva pred judaizmom a islamom pre jeho pôsobivé obrady, a nie pre nejaké posolstvo nádeje a pravdy.
Kniha Keeping the Faiths—Religion and Ideology in the Soviet Union (Pridŕžanie sa vier — náboženstva a ideológie v Sovietskom zväze) hovorí, že v skutočnosti „načasovanie Vladimírovho obrátenia naznačuje, že nové náboženstvo prijal preto, aby slúžilo jeho politickým záujmom, a tak dal počiatok tradícii, ktorá pretrvávala prakticky neprerušovane počas celej histórie ruskej pravoslávnej cirkvi“. Kniha potom pripája túto vážnu myšlienku: „Cirkev bola vo všeobecnosti ochotná slúžiť záujmom vlády, aj keď vláda zasahovala do záujmov cirkvi.“
Vladimír nariadil, aby jeho poddaní boli pokrstení ako kresťania; nemali v tejto veci na výber. Len čo Vladimír „prijal pravoslávie za štátne náboženstvo“, hovorí Paul Steeves, „pustil sa do programu vykoreňovania tradičných náboženských praktík domorodých slovanských kmeňov“. Napríklad na miestach, kde ľudia predtým obetovali pohanským modlám, vybudoval chrámy. Paul Steeves dodáva: „Pozostatky pohanstva napriek tomu prežívali počas niekoľkých storočí, a napokon neboli ani tak odstránené z ruského náboženského života, ako skôr boli doň prevzaté.“
Napriek týmto otraseným základom ruská pravoslávna cirkev horlivo podporovala misionárske dielo. Thomas Hopko z Pravoslávneho teologického seminára svätého Vladimíra hovorí: „Keď sa osídľovali a evanjelizovali východné oblasti ríše, cirkevné spisy a bohoslužby boli preložené do mnohých sibírskych jazykov a aljašských dialektov.“
Zosilnená misionárska aktivita
Reformácia v 16. storočí založila duchovné požiare planúce po celej Európe. Základ pre zosilnené „kresťanské“ misionárske dielo bol položený, keď protestantskí vodcovia, každý svojím vlastným spôsobom, oživili záujem verejnosti o náboženstvo. Lutherov preklad Biblie do nemčiny bol významným dielom, a takým bol aj preklad Biblie Williama Tyndala a Milesa Coverdala do angličtiny.
Potom, v 17. storočí, vzniklo v Nemecku hnutie známe ako pietizmus. Kládlo dôraz na štúdium Biblie a na osobný náboženský zážitok. The Encyclopedia of Religion vysvetľuje: „Predstava tohto hnutia, že ľudstvo potrebuje Kristovo evanjelium, prispela k počiatku a rýchlemu rozvoju zahraničných i domácich misionárskych aktivít.“
Dnes možno vidieť, že misionári takzvaného kresťanstva žalostne zlyhali, pokiaľ ide o ich úlohu vštepiť svojim európskym konvertitom kresťanskú vieru a nádej, ktorá by bola dosť silná na to, aby zastavila rast ateistického komunizmu a iných totalitných ideológií v našom 20. storočí. Odkedy v určitých krajinách zanikol komunizmus, misionári oživili svoju aktivitu, ale rímski katolíci, gréckokatolíci a protestanti sa nezjednocujú v kresťanskej viere, o ktorej tvrdia, že ju majú spoločnú.
Rímskokatolícki Chorváti a pravoslávni Srbi tvoria súčasť misionárskeho ovocia takzvaného kresťanstva. Čo je lepším znakom toho, že takzvané kresťanstvo je rozdeleným domom, než ovocie, ktoré toto kresťanstvo prináša? Aký druh kresťanských „bratov“ najprv pozdvihne strelné zbrane proti sebe navzájom, a potom ich spoločne namieri na svojich nekresťanských susedov? Iba falošní kresťania sa môžu previniť takým nekresťanským správaním. — Matúš 5:43–45; 1. Jána 3:10–12.
Vari všetci misionári takzvaného kresťanstva zlyhali, pokiaľ ide o dosiahnutie potrebnej spôsobilosti? Pokračujme v našom skúmaní tým, že sa pozrieme, čo títo misionári dosiahli v Ázii. V budúcom čísle si prečítajte článok s názvom „Misionári cirkví kresťanstva sa vracajú tam, kde sa to všetko začalo“.
[Obrázok na strane 21]
O Bonifácovi sa hovorí, že jasne ukázal bezmocnosť pohanských bohov
[Prameň ilustrácie]
Obrázok z knihy Die Geschichte der deutschen Kirche und kirchlichen Kunst im Wandel der Jahrhunderte