Prečo prosia o odpustenie?

MYŠLIENKA, že cirkvi by mali robiť pokánie za svoju vinu a reformovať sa, nie je nová. Slovník náboženstiev Religioni e miti (Náboženstvá a mýty) hovorí, že bezúhonnosť spájaná s ranou cirkvou fascinovala ľudí stredoveku a mnohých viedla k tomu, že žiadali reformu.

V roku 1523, po tom, čo sa Martin Luther rozišiel s Rímom, sa pápež Hadrián VI. pokúsil napraviť rozkol tak, že snemu v Norimbergu poslal takéto posolstvo: „Dobre vieme, že okolo Svätej Stolice sa už mnoho rokov hromadia veci, ktoré sú odsúdeniahodné... Budeme musieť vynaložiť všetko úsilie na to, aby bola reformovaná predovšetkým rímska kúria, odkiaľ zrejme všetko toto zlo pochádza.“ Toto priznanie však neodstránilo rozkol ani skazenosť v pápežskej kúrii.

Neskôr boli cirkvi kritizované za to, že v súvislosti s holokaustom mlčali. Boli obvinené aj z toho, že neodrádzali svojich členov od účasti na vojnách. V roku 1941, keď zúrila druhá svetová vojna, sa kňaz Primo Mazzolari spýtal: „Prečo Rím rázne nezasahuje proti porušovaniu katolíckeho učenia, tak ako to cirkev robievala a stále robieva v prípade menej nebezpečných náuk?“ Náuk menej nebezpečných v porovnaní s čím? Kňaz hovoril o nacionalizme, ktorý podnecuje vojny a ktorý v tom čase ničil civilizáciu.

Faktom však zostáva, že len donedávna bolo skôr výnimkou než pravidlom, že si náboženstvo priznalo vinu. V roku 1832, keď Gregor XVI. reagoval na naliehanie niektorých ľudí, aby sa katolícka cirkev ‚obnovila‘, povedal: „Je zjavne absurdné a urážlivé navrhovať nejaké ‚ozdravenie a obnovu‘ v záujme spoľahlivosti a rastu [cirkvi], akoby mohla byť považovaná za náchylnú na nedostatky.“ A čo s nedostatkami, ktoré boli príliš veľké, než aby sa dali poprieť? Boli prijaté rôzne stratégie, ktoré ich mali vysvetliť. Napríklad niektorí teológovia tvrdia, že cirkev je aj svätá, aj hriešna. Hovoria, že samotná inštitúcia je svätá — pred chybami ju chráni Boh. Jej členovia sú však hriešni. A tak keď sú v mene cirkvi páchané ukrutnosti, nemala by byť braná na zodpovednosť inštitúcia, ale jednotlivci v cirkvi. Znie to logicky? Nie je to logické napríklad pre rímskokatolíckeho teológa Hansa Künga, ktorý napísal: „Neexistuje dokonalá cirkev, ktorá by bola oddelená od sveta ľudí.“ Vysvetlil: „Neexistuje cirkev, ktorá nemá žiadne hriechy, ktoré by mohla vyznať.“

Ekumenizmus a morálne postavenie

Možno sa pýtate, aký vývoj teraz viedol cirkvi k prosbe o odpustenie. V prvom rade to, že protestanti a pravoslávni kresťania priznali, že sú zodpovední za „minulé rozdelenia“ medzi rôznymi denomináciami. Urobili to na ekumenickej konferencii „O viere a cirkevnom poriadku“, ktorá sa konala v roku 1927 v Lausanne vo Švajčiarsku. Rímskokatolícka cirkev napokon urobila to isté. Najmä od Druhého vatikánskeho koncilua vysokopostavení preláti vrátane pápežov stále častejšie prosili o odpustenie za rozdelenie v kresťanstve. Z akého dôvodu? Zjavne chcú, aby bolo kresťanstvo jednotnejšie. Katolícky historik Nicolino Sarale uviedol, že pápež Ján Pavol II. má v „pláne vyznaní ‚mea culpa‘ istú stratégiu a tou je ekumenizmus“.

Netýka sa to však len ekumenizmu. Hanebná história kresťanstva je dnes široko známa. „Katolíci nemôžu túto históriu proste ignorovať,“ hovorí teológ Hans Urs von Balthasar. „Práve tá cirkev, do ktorej patrí pápež, urobila alebo pripustila veci, s ktorými dnes rozhodne nemôžeme súhlasiť.“ Preto pápež ustanovil výbor, ktorý má „vniesť svetlo do temných stránok cirkvi, aby sa tak... mohlo prosiť o odpustenie“. Zdá sa teda, že ďalším dôvodom, prečo sú cirkvi ochotné samy seba kritizovať, je ich túžba opäť nadobudnúť svoje morálne postavenie.

Podobne, keď historik Alberto Melloni komentoval žiadosti cirkvi o odpustenie, napísal: „V skutočnosti to, o čo niekedy cirkev žiada, je, aby ju neobvinili zo zodpovednosti.“ Áno, zdá sa, že katolícka cirkev sa snaží striasť bremena minulých hriechov, aby opäť získala dôveryhodnosť v očiach verejnosti. Otvorene však musíme povedať, že sa zdá, že sa viac zaujíma o pokoj so svetom než o pokoj s Bohom.

Takéto správanie nám pripomína Saula, prvého izraelského kráľa. (1. Samuelova 15:1–12) Dopustil sa vážneho priestupku, a keď bol odhalený, najskôr sa snažil zbaviť obvinenia — ospravedlniť svoj priestupok — pred Samuelom, verným Božím prorokom. (1. Samuelova 15:13–21) Napokon musel kráľ pred Samuelom priznať: „Zhrešil som; lebo som prestúpil Jehovovo nariadenie.“ (1. Samuelova 15:24, 25) Áno, priznal svoju chybu. No jeho ďalšie slová Samuelovi odhaľujú, čo v jeho mysli prevládalo: „Zhrešil som. Teraz ma, prosím, pocti pred staršími mužmi môjho ľudu a pred Izraelom.“ (1. Samuelova 15:30) Saul sa zjavne viac zaujímal o svoje postavenie v Izraeli než o to, aby sa zmieril s Bohom. Takýto postoj nepriniesol Saulovi Božie odpustenie. Myslíte si, že keď budú mať cirkvi podobný postoj, Boh im odpustí?

Nie všetci súhlasia

Nie všetci súhlasia s tým, že cirkvi by mali verejne prosiť o odpustenie. Napríklad niektorí rímskokatolíci sa cítia nepríjemne, keď ich pápež prosí o odpustenie za otroctvo alebo rehabilituje „kacírov“, ako bol Hus a Kalvín. Dokument, ktorý bol poslaný kardinálom a navrhoval „preskúšanie svedomia“ nad dejinami katolicizmu v predchádzajúcom miléniu, bol podľa vatikánskych zdrojov kritizovaný kardinálmi prítomnými na konzistóriu v júni 1994. Keď pápež aj napriek tomu chcel dať hlavnú časť tohto návrhu do encykliky, taliansky kardinál Giacomo Biffi uverejnil pastiersky list, v ktorom vyhlásil: „Cirkev je bez hriechu.“ Napriek tomu pripustil: „Prosba o odpustenie za chyby cirkvi v minulých storočiach... môže slúžiť na to, aby sme vyzerali lepšie.“

„Priznanie hriechu je jeden z najspornejších námetov v katolíckej cirkvi,“ hovorí vatikánsky komentátor Luigi Accattoli. „Keď pápež priznáva priestupky misionárov, niektorí misionári to s úprimným presvedčením neschvaľujú.“ A navyše jeden rímskokatolícky novinár napísal: „Ak má pápež naozaj takú hroznú predstavu o dejinách cirkvi, je ťažké pochopiť, ako teraz môže tú istú cirkev predstavovať ako zástancu ‚ľudských práv‘, ako ‚matku a učiteľku‘, ktorá jediná môže ľudstvo priviesť k naozaj žiarivému tretiemu miléniu.“

Biblia varuje pred zdanlivým pokáním, ktoré je u niekoho motivované len rozpakmi nad tým, že bol odhalený. Takéto pokánie len zriedka vedie k dlhotrvajúcej zmene kajúcnika. (Porovnaj 2. Korinťanom 7:8–11.) Pokánie, ktoré má hodnotu v Božích očiach, je spojené s ‚ovocím, ktoré zodpovedá pokániu‘ — teda s dôkazmi úprimnosti pokánia. — Lukáš 3:8.

Biblia hovorí, že ten, kto sa kajá a vyznáva hriechy, musí zanechať zlé skutky, musí ich prestať konať. (Príslovia 28:13) Stalo sa to? Nuž, čo sa odohralo v nedávnych občianskych konfliktoch v strednej Afrike a vo východnej Európe, do ktorých sa zapojili veľké populácie „kresťanov“, a to po všetkých tých vyznaniach zlého konania rímskokatolíckej cirkvi a ďalších cirkví? Konali cirkvi v prospech mieru? Hovorili všetci ich vodcovia jednotne proti zverstvám, ktorých sa dopúšťali ich členovia? Nie. Veď niektorí duchovní sa dokonca zúčastňovali na krviprelievaní!

Božský rozsudok

Keď kardinál Biffi hovoril o opakovaných pápežových vyznaniach mea culpa, ironicky sa spýtal: „Pokiaľ ide o minulé hriechy, nebude pre nás všetkých lepšie počkať na univerzálny rozsudok?“ Nuž, rozsudok nad všetkými ľuďmi je veľmi blízko. Jehova Boh dobre pozná všetky temné stránky náboženských dejín. Vinníkov bude čoskoro brať na zodpovednosť. (Zjavenie 18:4–8) Dá sa však dovtedy nájsť spôsob uctievania, ktorý nie je poškvrnený krvnou vinou, vražednou neznášanlivosťou a inými zločinmi, za ktoré sa ospravedlňujú cirkvi kresťanstva? Áno, dá.

Ako ho možno nájsť? Keď uplatníme pravidlo, ktoré stanovil Ježiš Kristus: „Poznáte ich podľa ovocia.“ Záznam dejín, na ktorý by niektoré náboženstvá radšej zabudli, nám pomáha určiť nielen tých, ktorých Ježiš nazval „falošnými prorokmi“, ale aj tých, ktorí nesú „znamenité ovocie“. (Matúš 7:15–20) Kto sú to? Povzbudzujeme vás, aby ste to sami zistili prostredníctvom skúmania Biblie s Jehovovými svedkami. Preskúmajte, ktorí ľudia sa dnes naozaj snažia riadiť Božím Slovom namiesto toho, že by si chránili vplyvnú pozíciu v tomto svete. — Skutky 17:11.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 5]

Cirkvi sa ospravedlňujú za ukrutnosti, ako je táto

[Prameň ilustrácie]

The Complete Encyclopedia of Illustration/​J. G. Heck