Slúžiť dôveryhodnému Bohu
Rozpráva Kimon Progakis
Bol prenikavo chladný večer, rok 1955. S manželkou Giannoulou sme si začali robiť starosti, pretože náš 18-ročný syn George sa nevracal z kiosku, kde pracoval. Znenazdania nám na dvere zaklopal policajt. „Vášho syna cestou domov na bicykli zrazilo auto,“ povedal, „a je mŕtvy.“ Potom sa naklonil dopredu a zašepkal: „Budú vám hovoriť, že to bola nehoda, ale verte mi, váš syn bol zavraždený.“ Miestny kňaz a niekoľko veliteľov polovojenských organizácií sa sprisahalo, že ho zabijú.
V TÝCH rokoch, keď sa Grécko spamätávalo z obdobia bojov a útrap, bolo nebezpečné byť Jehovovým svedkom. Dobre som poznal moc gréckej ortodoxnej cirkvi a polovojenských organizácií, lebo viac ako 15 rokov som bol ich aktívnym členom. Dovoľte mi porozprávať vám o udalostiach, ktoré pred vyše 40 rokmi viedli k tejto tragédii v našej rodine.
Vyrastal som v Grécku
Narodil som sa v roku 1902 v zámožnej rodine v jednej dedinke blízko mesta Chalkis v Grécku. Môj otec sa aktívne zapájal do miestnej politiky a naša rodina patrila k oddaným členom gréckej ortodoxnej cirkvi. V čase, keď väčšina mojich krajanov bola negramotná, stal som sa dychtivým čitateľom politických a náboženských kníh.
Chudoba a nespravodlivosť rozšírená začiatkom 20. storočia vo mne vyvolala túžbu po svete, v ktorom budú lepšie pomery. Myslel som si, že náboženstvo by malo byť schopné zlepšiť smutnú situáciu mojich krajanov. Pretože som inklinoval k náboženstvu, poprední muži z našej dediny navrhovali, aby som sa stal kňazom gréckej ortodoxnej cirkvi v našej obci. No hoci som navštívil mnohé kláštory a mal som dlhé rozhovory s biskupmi a opátmi, necítil som sa pripravený ani ochotný prijať takú zodpovednosť.
Uprostred občianskej vojny
Po rokoch, v apríli 1941, sa Grécko dostalo pod nacistickú okupáciu. Tým sa začalo nešťastné obdobie zabíjania, hladu, nedostatku a nevýslovného ľudského utrpenia. Rozvinulo sa silné odbojové hnutie a ja som sa pripojil k jednej z partizánskych skupín, ktoré bojovali proti nacistickým votrelcom. Následkom toho bol môj dom niekoľkokrát podpálený, ja som bol postrelený a moja úroda zničená. Začiatkom roku 1943 som so svojou rodinou nemal inú možnosť ako utiecť do rozoklaných hôr. Zostali sme tam až do konca nemeckej okupácie v októbri 1944.
Po odchode Nemcov prepukol vnútorný politický a občiansky konflikt. Odbojová partizánska skupina, ku ktorej som patril, sa v tejto občianskej vojne stala jednou z hlavných bojujúcich síl. Hoci komunistické ideály spravodlivosti, rovnosti a súdružských vzťahov ma priťahovali, realita ma napokon úplne zbavila ilúzií. Keďže som mal v tejto skupine vysoké postavenie, na vlastné oči som videl, že moc často kazí ľudí. Napriek zdanlivo ušľachtilým teóriám a ideálom, sebectvo a nedokonalosť marí aj tie najlepšie politické úmysly.
Zvlášť ma šokovalo, že ortodoxní duchovní na rôznych stranách občianskeho konfliktu brali do rúk zbrane, aby zabíjali príslušníkov svojho vlastného náboženstva! V duchu som si hovoril: ‚Ako môžu títo duchovní povedať, že zastupujú Ježiša Krista, ktorý vystríhal: „Všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú“?‘ — Matúš 26:52.
Počas občianskej vojny v roku 1946 som sa skrýval blízko mesta Lamia v strednom Grécku. Mal som už úplne obnosené šaty, a tak som sa rozhodol, že sa prestrojím a pôjdem ku krajčírovi do mesta, aby som si dal ušiť nové. Prišiel som práve uprostred vášnivej diskusie a čoskoro som si uvedomil, že hovorím nie o politike, ale o svojej starej láske, o náboženstve. Keď si pozorovatelia všimli moje názory odzrkadľujúce poznanie, navrhli, aby som sa porozprával s istým ‚profesorom teológie‘. Ihneď šli po neho.
Nachádzam spoľahlivú nádej
V rozhovore, ktorý nasledoval, sa ma tento „profesor“ opýtal, čo je základom môjho presvedčenia. „Svätí Otcovia a ekumenické synody,“ odpovedal som. Namiesto toho, aby mi odporoval, otvoril svoju malú Bibliu a požiadal ma, aby som prečítal Ježišove slová v Matúšovi 23:9, 10: „Okrem toho nenazývajte nikoho na zemi svojím otcom, lebo jeden je váš Otec, Ten nebeský. Ani nech vás nenazývajú ‚vodcami‘, lebo jeden je váš Vodca, Kristus.“
To bol pre mňa objav! Vycítil som, že ten človek hovorí pravdu. Keď sa predstavil ako jeden z Jehovových svedkov, požiadal som ho o nejakú literatúru na čítanie. Priniesol mi knihu Svetlo, ktorá je komentárom k biblickej knihe Zjavenie, a ja som si ju zobral do svojho úkrytu. Šelmy spomínané v Zjavení boli pre mňa už dlho tajomstvom, ale teraz som sa dozvedel, že predstavujú politické organizácie, ktoré existujú v našom 20. storočí. Začal som chápať, že Biblia má v našej dobe praktický význam a že by som ju mal študovať a upraviť svoj život podľa jej právd.
Zajatý a uväznený
Krátko nato vtrhli do môjho úkrytu vojaci a zatkli ma. Uvrhli ma do podzemnej kobky. Keďže ma už nejaký čas hľadali ako osobu stojacu mimo zákona, očakával som, že budem popravený. Tam, v mojej kobke, ma navštívil svedok, ktorý so mnou prvý raz hovoril. Povzbudil ma, aby som bezvýhradne dôveroval v Jehovu, čo som aj robil. Bol som odsúdený na šesť mesiacov vyhnanstva na ostrove Ikaria v Egejskom mori.
Len čo som tam prišiel, predstavil som sa nie ako komunista, ale ako Jehovov svedok. Boli tam vo vyhnanstve aj ďalší, ktorí sa učili biblické pravdy, a tak som ich vyhľadal a spolu sme pravidelne študovali Bibliu. Pomohli mi získať väčšie poznanie z Písiem a lepšie porozumenie o našom dôveryhodnom Bohu, Jehovovi.
V roku 1947, keď mi trest vypršal, som bol predvolaný do kancelárie štátneho prokurátora. Povedal mi, že naňho zapôsobilo moje správanie, a vyjadril sa, že sa naňho môžem odvolať, keby som niekedy mal byť opäť poslaný do vyhnanstva. Po príchode do Atén, kam sa medzitým presťahovala moja rodina, som sa začal stretávať so zborom Jehovových svedkov a čoskoro som bol pokrstený na znak svojej oddanosti Jehovovi.
Obvinený z prozelytizmu
Grécko celé desaťročia súdne stíhalo Jehovových svedkov na základe zákonov zakazujúcich obracanie na vieru, ktoré boli schválené v rokoch 1938 a 1939. A tak od roku 1938 do roku 1992 došlo v Grécku k 19 147 zatknutiam svedkov a súdy uložili tresty v celkovej dĺžke 753 rokov, z ktorých 593 rokov si svedkovia naozaj odpykali. Ja osobne som bol zatknutý viac ako 40 ráz za kázanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve a celkovo som strávil 27 mesiacov v rôznych väzniciach.
Podnetom pre jedno z mojich zatknutí bol list, ktorý som napísal istému duchovnému gréckej ortodoxnej cirkvi v meste Chalkis. V roku 1955 boli zbory Jehovových svedkov nabádané, aby všetkým duchovným poslali brožúrku Cirkvi kresťanstva, alebo kresťanské učenie — čo je „svetlom sveta“? Jeden vysokopostavený duchovný, ktorému som napísal, ma zažaloval pre obracanie na vieru. Počas procesu právny zástupca, ktorý bol Jehovovým svedkom, aj miestny právnik predniesli majstrovskú obhajobu, v ktorej vysvetlili, že praví kresťania majú povinnosť kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. — Matúš 24:14.
Predseda súdu sa opýtal toho archimandritu (cirkevný hodnostár, ktorý má nižšie postavenie ako biskup): „Čítali ste ten list a brožúrku?“
„Nie,“ vehementne odpovedal archimandrita, „roztrhal som ich a zbavil som sa ich, hneď ako som otvoril obálku!“
„Ako teda môžete povedať, že tento človek vás obracal na vieru?“ spýtal sa predseda súdu.
Náš právny zástupca potom uviedol príklady profesorov a iných ľudí, ktorí darovali celé hromady kníh do verejných knižníc. „Chcete povedať, že títo ľudia sa snažili obracať na vieru iných?“ opýtal sa.
Bolo jasné, že taká činnosť nebola obracaním na vieru. Ďakoval som Jehovovi, keď som počul rozsudok: „Nevinný.“
Smrť môjho syna
Aj môj syn George bol sústavne obťažovaný, obyčajne na podnet ortodoxných duchovných. Aj on bol mnohokrát zatknutý pre svoju mladícku horlivosť pri oznamovaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve. Napokon sa odporcovia rozhodli zbaviť sa ho a zároveň nám ostatným poslali zastrašujúci odkaz, aby sme prestali kázať.
Policajt, ktorý prišiel k nám domov, aby nám podal správu o Georgeho smrti, povedal, že miestny kňaz gréckej ortodoxnej cirkvi a niekoľko veliteľov polovojenských organizácií sa sprisahalo, že nášho syna zabijú. V tých nebezpečných časoch boli takéto „nehody“ bežné. Napriek žiaľu, ktorý nám spôsobila jeho smrť, naše rozhodnutie zostať aktívni v kazateľskom diele a plne dôverovať v Jehovu bolo len posilnené.
Pomáham iným dôverovať v Jehovu
V polovici 60. rokov moja manželka trávila s deťmi letné mesiace v prímorskej dedine Skala Oropos asi 50 kilometrov od Atén. V tom čase tam nežili nijakí svedkovia, a tak sme neformálne vydávali svedectvo susedom. Niektorí miestni roľníci reagovali priaznivo. Keďže títo ľudia cez deň pracovali dlhé hodiny na poliach, viedli sme s nimi biblické štúdiá neskoro večer a viacerí z nich sa stali svedkami.
Vidiac, ako Jehova požehnáva naše úsilie, cestovali sme tam každý týždeň v priebehu asi 15 rokov, aby sme mohli viesť biblické štúdiá so záujemcami. Takmer 30 ľudí, s ktorými sme tam študovali, dospelo ku krstu. Najprv sa vytvorila jedna študijná skupina a ja som bol poverený viesť zhromaždenia. Neskôr sa zo skupiny stal zbor a dnes vyše sto svedkov z tej oblasti tvorí zbor Malakasa. Máme radosť, že štyria z tých, ktorým sme pomáhali, teraz slúžia ako služobníci celým časom.
Bohaté dedičstvo
Krátko nato, ako som oddal svoj život Jehovovi, moja manželka začala duchovne napredovať a bola pokrstená. Počas ťažkého obdobia prenasledovania si zachovala silnú vieru a zostala pevná a neochvejná vo svojej rýdzosti. Nikdy sa nesťažovala na mnohé útrapy, ktoré si vytrpela následkom môjho častého väznenia.
V priebehu rokov sme spolu viedli veľa biblických štúdií a ona mnohým účinne pomáhala svojím jednoduchým a nadšeným prístupom. V súčasnosti má trasu s časopismi, ktorá pozostáva z desiatok ľudí, ktorým pravidelne doručuje Strážnu vežu a Prebuďte sa!
Prevažne vďaka podpore mojej milujúcej manželky sú naše tri žijúce deti so svojimi rodinami, včítane šiestich vnúčat a štyroch pravnúčat, všetci činní v Jehovovej službe. Hoci sa nemuseli vyrovnávať s prenasledovaním a krutým odporom, akému sme čelili my s manželkou, vložili svoju bezvýhradnú dôveru v Jehovu a stále chodia po jeho cestách. Akou radosťou bude pre nás všetkých byť opäť zjednotení s naším drahým Georgem, keď sa vráti pri vzkriesení!
Rozhodnutí dôverovať v Jehovu
Po všetky tie roky som videl, ako Jehovov duch pôsobí na Boží ľud. Jehovova organizácia riadená duchom mi pomohla pochopiť, že nemôžeme vkladať svoju dôveru v snaženie ľudí. Ich sľuby lepšej budúcnosti sú bezcenné a nie sú ničím iným ako veľkou lžou. — Žalm 146:3, 4.
Napriek pokročilému veku a vážnym zdravotným ťažkostiam mám zrak zameraný na skutočnú nádej na Kráľovstvo. Je mi naozaj ľúto rokov, ktoré som prežil v oddanosti falošnému náboženstvu a snahe priviesť lepšie podmienky politickými prostriedkami. Keby som mal prežiť svoj život odznova, nepochybne by som sa opäť rozhodol slúžiť Jehovovi, dôveryhodnému Bohu.
(Kimon Progakis nedávno usnul v smrti. Mal pozemskú nádej.)
[Obrázok na strane 26]
Nedávna fotografia Kimona s manželkou Giannoulou